Objavená (Iowa 3)

Kapitola 13

Grace

Na ďalší deň som čakala na Hannah pred univerzitou. Ako som tam sedela vo svojom aute a sledovala som kampus, pocítila som akýsi zvláštny pocit. Pri pohľade na davy študentov, ktorí sa nachádzali v kampuse, ma premohla ľútosť. Ľútosť nad tým, že ja nikdy nebudem môcť zažiť vysokoškolský život.

Aké by to bolo byť vysokoškolákom? Chodiť na prednášky, písať seminárky, robiť testy? A potom jedného dňa dostať diplom? Musel to byť výborný pocit. Škoda, že to nikdy nezažijem. Bolo pre mňa úplné sci-fi. Aj keby som sa dostala na štátnu vysokú školu, kto by mi platil internát? Z čoho by som žila? Možno by sa mi podarilo nájsť nejakú brigádu popri škole, ale bez podpory rodičov by som to nezvládla.

A od Davida som peniaze rozhodne nechcela.

Nuž, budem sa musieť uspokojiť s tým, že nie každý sa môže dostať na výšku a musia byť aj takí, ktorým stačí stredná škola. Nie každý mohol byť vysokoškolák.

Hannah sa prirútila o chvíľu neskôr, keď som opäť mazala správy od Ricka a takmer mi spôsobila infarkt, keď mi zabúchala na sklo.

„Ježíš!" zvolala som s divo búšiacim srdcom a ostro som sa na ňu zamračila, keď mi vyplazila jazyk, obehla auto a nasadla vedľa mňa.

„Prikázanie číslo jedna, Grace: neber meno božie nadarmo."

„Vydesila si ma," bránila som sa a potom som po nej vrhla ešte jeden nepríjemný pohľad. „Si trafená."

„Viem, ale baví ma s tým žiť. Tak, čo ideme? Veľmi sa teším," odvetila s širokým úsmevom a okamžite mi siahla na rádio, aby si tam naladila hudbu podľa svojho gusta.

„Hej, Gracino prikázanie číslo jedna: nikdy mi nesiahaj na rádio," plesla som ju po ruke, no Hannah sa iba uškrnula a aj tak si naladila svoju hudbu. Iba som nad tým prevrátila oči a rozbehla som auto, aby som zamierila k nej domov.

Dnes ráno mi poslala správu, či by sme poobede nešli k nej, aby som si vyskúšala ešte nejaké jej oblečenie a zároveň spolu strávime nejaký čas. Nechcela som byť pre ňu charita, ale veľmi som túžila po sestre, tak som súhlasila. Navyše, aj tak som poobede nemala čo robiť, pretože som mala voľno.

„Napadlo ma, že by sme mohli zavolať aj Andie," prehovorila po chvíli a uprela na mňa zvedavé zelené oči. „Čo ty na to?"

Pokrčila som plecom, sledujúc premávku. „Kľudne. Nemám nič proti."

„Skúsim aj Chelsea, ale tá bude asi v škole. Chodí na univerzitu do Des Moines, tak doma býva hlavne cez víkendy. Ale možno ešte zostala v Cedar Falls."

Kútikom oka som zbadala, ako vzala do ruky telefón a začala do neho ťukať. Zamerala som sa na pesničku, ktorá hrala z rádia a popritom som vystrčila ruku z okna, aby som sa schladila. Niežeby vonku fúkal studený vietor, ale aj vánok bol lepší ako nič.

Nakoniec sme sa stretli s Andie v jednej malej kaviarni v meste. Objednala som si kávu so šľahačkou, pretože som mala chuť na niečo sladké a spolu s dievčatami sme si sadli do jedného z kožených boxov. Takúto zastávku navrhla Hannah, čo mi vôbec neprekážalo, pretože som mala množstvo času.

Andie sa k nám pripojila chvíľu po tom, čo sme sa posadili. Pri pohľade na jej biele elegantné šaty a dlhé hnedé vlasy som si takmer nahlas povzdychla. Vyzerala ako modelka z časopisu o živote americkej smotánky.

„Och môj Bože," zašepkala Andie asi po desiatich minútach s pohľadom upretým na bar. Modré oči mala vytreštené a svietili v nich fascinované iskričky, ako dieťaťu, ktoré sa pozerá na vianočný stromček.