Objavená (Iowa 3)

Kapitola 7

Luke

Nenávidel som toto miesto. Vždy, keď som tu prišiel, tak akoby na mňa spadla pol tonová záťaž a zmocnila sa ma depresia. Neviem, či za to mohli tie biele plášte, biele steny alebo duševne chorí pacienti, ktorých som stretával na každom kroku. K príjemnej atmosfére nepomohol ani pekný park za sanatóriom či usmievavý personál.

Nič by nezlepšilo blázinec, ani keby tu mali chodby zo zlata a z reproduktorov by hrala moderná hudba.

„Prišli ste za Georgeom?" spýtala sa ma postaršia sestrička, keď ma zbadala kráčať po chodbe a usmiala sa na mňa. „Dnes je na tom celkom fajn."

„Áno, chcel by som ho vidieť," prikývol som so stuhnutými ramenami. „Takže sa celkom drží?"

Sestrička si povzdychla a viedla ma chodbou do zadnej časti sanatória. „Niektoré dni je na tom lepšie, niekedy horšie. V poslednej dobe na tom nebol dobre, ale dnes je v pohode. Vyniesli sme ho do parku, aby sa trochu nadýchal čerstvého vzduchu a zmenil prostredie."

Potlačil som odfrknutie. Park bol obkolesený vysokým múrom, takže ani tam sa nedalo zabudnúť na to, čo bolo toto za miesto. Na druhej strane, komu to vadilo? Pacienti, ktorí sa tu nachádzali, neboli pri rozume. Možno ani len netušili, kde sa nachádzajú.

Len čo sme vyšli do parku, tak som ho zbadal. Sedel zhrbený na drevenej lavičke v ľahučkom plášti, nohy pekne pri sebe a neprítomne hľadel do zeme. Pri pohľade na neho akoby mi srdcom prešiel nôž – ako vždy, keď som ho takto videl. Nemohol som sa zmieriť s tým, ako veľmi sa zmenil. Kde sa stratil ten silný muž, ktorý ma vychovával? Táto troska – to nebol môj starý otec.

„Nechám vás," odvetila sestrička jemne a odišla, nechajúc ma samého so starým otcom, ktorý si ani nevšimol, že som tam. Strčil som si ruky do vreciek na džínsoch a chvíľu som na neho mlčky hľadel.

Doriti, bolo to nespravodlivé. Nechápal som, prečo sa toľko nešťastia muselo udiať práve v mojej rodine a prečo môj starý otec musel skončiť v blázinci. Teraz mal byť doma aj s mojou starou mamou, mali sa hojdať na verande a tešiť sa na to, kedy ich prídem pozrieť. Možno by som im časom ukázal aj ich pravnúčatá, ktoré by milovali.

Ale stará mama bola mŕtva a starý otec sa z toho zbláznil natoľko, že skončil v sanatóriu pre duševne chorých.

„Ahoj," pozdravil som ho konečne a prisadol som si k nemu. Oproti mne pôsobil nesmierne krehko, pritom som si pamätal na doby, kedy ma bral na plecia. Stále som nemohol uveriť tomu, že z tak silného muža zostalo také krehké telo, ktoré vyzeralo, že ho odfúkne silnejší vietor.

„Prišiel som ťa pozrieť," dodal som, keď nič nehovoril a vzal som ho za ruku. Neopätoval mi stisk, ale aj tak som ho nepustil a nespúšťal som z neho zrak. Srdce ma bolelo a zovrelo sa mi hrdlo ako vždy, keď som bol pri ňom. Vidieť ho takto ma zabíjalo.

„Včera som v práci zavrel jedného sadistického chlapa, ktorý mlátil svoju ženu a deti. Mám dobrý pocit z toho, že je ten bastard za mrežami," odvetil som potichu. „Myslím, že by bol na mňa otec hrdý, keby ma takto videl." Aj môj otec bol policajt. Po skončení strednej školy som však zamieril na vojenskú akadémiu, aby som sa stal vojakom a miesto policajnej uniformy som obliekal tú vojenskú. Absolvoval som dva roky v Afganistane, na ktoré by som najradšej zabudol.

„A stretol som dievča," dodal som, spomenúc si na Grace. „Páčila by sa ti. Je veľmi pekná a hanblivá. Také typy je dnes ťažké nájsť. Myslím, že by sa páčila aj starej mame."

Znova nič. Nečakal som, že by mi odpovedal, ale stále som bol presvedčený, že ma musí počuť. Moje slová sa k nemu musia dostávať. Neochvejne som tomu veril, tak som pokračoval vo svojom monológu.