Decelenium

{{tribus}}

Nepomáhalo mu to. Celý posratý ranč, kone, čo si žili svojim životom. Ani ten výhľad na lúky po stranách kopcov. Biele kone, čierne kone, hnedé kone si behali a kŕmili sa jedného rána, ale nepomáhalo to utrápenému otcovi Popy Xavierovej. 

Dotiahol Riu k doktorovi, pretože tento muž, tento bývalý detektív sa nevzdával. A nepomáhalo to. Zopakoval to, čo Ria.

Zomiera, prišlo sa na to neskoro, má okolo jedného mesiaca života a pre jej dobro je lepšie, keď ho strávi s rodinou a najbližšími, pretože ležať v bielej nemocnici do osudného príchodu smrti by bol osud, ktorému sa všetci stránia a Mária by nebola v tomto nikto špeciálny.

Vo všetkom špeciálna bola, aspoň pre stále milujúceho Christophera to bola žena, s ktorou strávil celý život. Aspoň taký pocit mu evokovali zelené oči s nezameniteľnou iskrou hravosti, ktorú si udržiavali aj ďaleko po tridsiatke.
Teda od čias, kedy sa dali oficiálne dokopy až po moment, kedy sa ich spoločná tvorba života mala pominúť. 

Bilancoval prechádzajúc sa okolo ohrady. Pristúpil k nej a zhodou náhod sa k nemu priblížila mladá kobyla, ktorú Peyton nedávno odrodila. Pohľadkal ju medzi očami, mykla krásnym chvostom, ale nespôsobila hladkajúcemu radosť. Mala čierny chvost s krásnou lesklou srsťou. Presne ako Ria v mladosti.

Bože ako len ten trpel, keď sa mu do mysle dobývala myšlienka, že možno o mesiac tu bude znova stáť sám bez možnosti túto samotu vyrušiť a vrátiť sa do Deversoria s tým, že ho tam jeho milovaná čaká.

Zažil si už svoje, ale aj tak ho nikdy neprestávalo fascinovať ako ľúbenie ženy spôsobovalo v tom istom momente silu a slabosť zároveň. Možno na malý moment pochopil majiteľku Deversoria, Peyton Merelyovú, starú dievku po päťdesiatke, ktorá si natoľko vážila slobodu, že si ju nedala narušiť. A dobre jej tak. 

Áno, aj kone zomierali, ale nebolelo to tak príšerne ako keď vás opúšťal milovaný človek. A ona sa možno tejto bolesti chcela vyhnúť. Možno aj tak neúspešne, lebo v momentoch, kedy mal pán Xavier takéto vnútorné myšlienky, sedela v hoteli práve spomínaná Peyton oproti Márii.

Bol to prvý deň, kedy sa nasťahovali k nej do Deversoria. Najprv len na dovolenku, na mesiac. Nikto to nahlas nepovedal, ale bolo to tak. Až do momentu, kedy Ria nezomrie, tam budú aj s Christopherom bývať. Aj doktor im potvrdil, že psychika je pri týchto konečných štádiách rakoviny kľúčovým ukazovateľom realtívneho šťastia, ktoré by sa dalo udržiavať až do momentu smrti. 

Potom si odchytil ešte smútiaceho muža umierajúcej a dal mu vizitku na psychológa o poschodie vyššie. Údajne je pre Máriu druhá najdôležitejšia vec pri zostávajúcom živote podpora najbližších. Nemôže sa pred ňou rútiť, musí byť silný a ak sa to podarí, nech jej nepripomína, že zomiera.
Čo je to za blbosť? Čudovala sa vtedy Peyton, keď ju podrobne informoval ako si ich mesačný pobyt predstavuje.

„Veď odkedy sa dozvieme, že ideme zomrieť, je jedno, kedy sa tak stane, už sa tej myšlienky nevieme zbaviť. A dobre, nie je to moja myšlienka, dočítala som sa ju v jednej dobrej knihe od Sartreho, ale to nie je podstatné. Podstatná je tá myšlienka." odpovedala vtedy, keď s Christopherom riešili Máriu a jej dohasínajúci život. 

Bola nezadaná a preto mala čas čítať všetky knihy sveta. Dieťa sa jej tiež úspešne podarilo odchovať tak, aby vyletelo relatívne pripravené do života.

A tak jej v Deversoriu sídlila obrovská knižnica, ktorá zabrala 2 hosťovské izby, ktoré sa premenili na raj pre knihomoľov. V tejto knižnici sídlili dve pohodlné pohovky a kreslo.

Na tých práve sedela Peyton s Máriou, zatiaľ, čo sa Christopher snažil zotaviť v prítomnosti koní.

„Vždy ma fascinovalo ako sa to tu za ten čas zmenilo." hlesla Mária a usrkla si z teplého čaju, ktorý jej priniesla Beáta Jurgešová. Tá tam vtedy chýbala. Syn sa jej už dávno vrátil z cudziny a občas si brala dovolenku, aby si užila pravnúčatá, kým ešte môže.