Decelenium

{{sedecim}}

Nabral som odvahu moja drahá. Už viac neviem žiť s vedomím, že o mne nevieš. Bol som s tebou stále, vždy tak blízko a ďaleko zároveň. Dovoľ, aby som sa ti predstavil. Si moja najplatonickejšia láska a ja som jej najvernejší užívateľ. 

Možno je to na teba príliš poetické, ale inak sa mi to vyjadriť nedá, pretože tento druh lásky je už raz taký. Vymyslený ako umenie. Poznám ťa už mnoho rokov. Ale strach mi bránil vyjadriť, čo k tebe cítim. Pamätám si ťa ešte zo školy, keď si okolo mňa prechádzala po tých hrozných strohých chodbách na všetky tie nudné hodiny. Bolo ťa tam škoda a hoci som ľutoval každého študenta, teba som chcel ušetriť najviac. Pamätám si moment, kedy sme sa na seba prvýkrát pozreli a hoci pre teba boli moje oči jedny z miliońa, do ktorých si sa kedy pozerala, tie tvoje pre mňa boli už definitívne posledné, do ktorých som sa pozerať chcel. 

Videla si niekedy tú neuveriteľnosť sveta, ktorú v nich máš? Všimla si si v tej žltej škvrne na siedmych hodinách lesk, ktorý ti ponúklo slnko? Dobre, skrátim svoje ódy na tvoju krásu, pretože nejde mi len o ňu. Tú v tebe videl každý, ale nebolo to nič výnimočné. Keď sme maturovali a popriala si mi veľa šťastia pred miestnosťou, ktorá mala dať posledné zbohom detstvu, bolo mi mizerne, lebo od toho dňa už sme nechodili na tie isté chodby a ani do tej istej budovy a navždy budem vďačiť škole za to, že som ťa spoznal. Nehovorili sme spolu nikdy viac ako tie tri neuveriteľné sekundy, ale tie mi stačili. A keby si len tušila koľkokrát sme ten rozhovor absolvovali v mojich predstavách. Život šiel ďalej a bol som zmierený, že už ťa nikdy neuvidím. Ale uznaj, aká je to hlúposť. Môže človek zabudnúť na to najkrajšie, čo sa mu kedy stalo? Môže človek zabudnúť, Mária, na moment, kedy stretol človeka, ktorého už viac nebol schopný nemilovať? A ja hlupák som sa chcel zmieriť s tým, že mi navždy zmizneš zo života.

A potom, asi 4 roky po tom, čo som šiel na vysokú a po tom, čo som sa bezcieľne potuloval svetom som ťa zbadal znova. V Observatóriu. Na javisku. Tancovať. Zastavil sa mi dych. A o svete ani nehovorím. Vidieť ťa tam po toľkom čase bol ako návrat domov. A mali sme očný kontakt, ktorý mi potvrdil už dávno známu vec. Že ty si to, čo budem uctievať do konca vlastnej existencie. 

Vtedy si tancovala len pre mňa a každý večer som sedel v ľavom rohu podniku, aby som videl tú istú choreografiu. Akoby si tancovala u nás doma. Keď som skončil školu, presťahoval som sa len o ulicu ďalej ako ty. Chcel som ti byť nablízku. A podarilo sa to. Okno z obývačky bolo moje najobľúbenejšie miesto na svete. Bolo cez neho vidieť k tebe na chodbu. Vedel som, kedy odchádzaš a kedy sa vraciaš. Vedel som, kam chodíš a kam sa vraciaš. Videl som ako si prechádzaš prstami po tých neskutočných vlasoch pokaždé, čo opúšťaš svoje útočisko. Videl som každého muža, ktorý k tebe do bytu prišiel a že ma sklamalo koľko ich bolo. A že som ich preklínal, za všetko, čo mali a ja som nikdy nemal. 

Videl som tvoj život ako na dlani a miloval ťa tak ako nikdy nebude. Bývali sme vedľa seba tak dlho. Videl som ako sa postupne zamilovávaš do Colomba. Zostával u teba stále dlhšie a dlhšie. Prestávala si kvôli nemu ponúkať tie služby, za ktoré som ťa istú chvíľu nenávidel, lebo plytvať krásou je jeden z najhorších hriechov ľudstva. Nerozdelila vás ani tá ryšavá potvora, ktorej som venoval všetku dôveru na to, že keď s ním mala dieťa, ukradne ti ho a ty budeš moja. Stretával som ťa v potravinách, vo fitnescentre, na úrade. Nevieš o mne nič. Ja o tebe všetko. 

Starli sme spolu celých 47 rokov. Ale to osud chcel. Mal som preventívnu prehliadku o 32 minút po tebe. Tú. kedy ti povedali, že máš rakovinu. Ten doktor je zhodou okolností môj priateľ a keď som sa mu priznal, kto som a že sme vlastne rodina, potvrdil moje obavy. Že mi zomieraš. A potom si prestala chodiť do bytu. Bývala si u toho detektíva a už som  ti nemohol pozerať na chodbu, ale každé ráno vždy o 7 som šiel venčiť psa pod vašu bránu. Párkrát si ma pozdravila netušiac, koho zdravíš. A tvoje netušenie je na tom celom to vzrušujúce.