Decelenium

{{ viginti }}

Na policajnej stanici im Popy nechýbala tak ako tomu bolo vtedy, keď ešte mali rozriešený prípad. Jednak nebola žiadna čerstvá vražda, takže jej mozog by im bol aj tak na nič. A medzi ďalšie dôvody jej nepostrádania bol aj fakt, že poručík Vanz a jeho svedomie začali spolu viesť rozhovor. Asi z neho vyprchali endorfíny, ale ani zďaleka už nebol taký nadšený zo svojej kolegyne. Dostal od nej všetko čo chcel. Nezáležalo mu na tom, že to bolo vynútené násilím. Jednoducho bol ako malé decko, ktorého po čase omrzí každá hračka a vždy zatúži po ďalšej a lepšej. Našťastie tam, kde tento násilník pracoval už žiadna iná žena nepracovala, teda okrem upratovačky v preddôchodkovom veku, ale tá bola ochránená jeho zásadami a ako takým zdravým rozumom, hoci sa po jeho predchádzajúcom čine dalo pochybovať, či je zdravý a či je to vlastne rozum.

Jeho kamarát a nedávny radca sa nudil a preto chcel nadviazať vďačný rozhovor na tému zženy, ktorá predsa nikdy nemala konca a mali mať o program postarané až do očakávaného konca služby.

„Ako sa vyvíja vzťah medzi našou dovolenkujúcou a profesionálnym zvodcom?" podpichol ho trochu, keď ho písanie uzavretia prípadu, kde sa nenašiel vrah omrzelo.

„Ukončil som to." odsekol trochu menej humorne mrzutý Vanz a nemal záujem to ďalej rozvíjať, ale kamarát bol náramne zvedavý a preto dialóg pokračoval.

„Pred finále? Si ty normálny? Sme si povedali, že pokiaľ ju nedostaneš do postele, nevzdáš sa." takmer dotknuto mu odvetil kolega. Možno mal pocit, že to bol ich spoločný projekt a on bol životný kouč, ktorý má pokojný priebeh tohto plánu na starosti. Vanz sa chvíľu zamyslel a potom sa usmial. Po dlhom čase a celkom dlho v úsmeve aj zotrval. Nechcel vzbudzovať podozrenie a keby to tá citlivka nebola povedala riaditeľovi, ani by sa nikomu o incidente v archíve nepriznal. Ale keď ho ráno poklepkal riaditeľ po pleci a mal narážky na viacúčelovosť skladu na staré prípady, docvaklo mu to.

Tá mrcha žalovala, ale ako predpokladal, nikto jej neveril. Tak si teda v mysli poskladal celú rozprávku o tom ako z toho vyjsť čo najlepšie.

„Snažil som sa zbytočne, kamarát. A dám ti jednu radu do života. Nechráp s krásnymi ženami, lebo to je to jediné, čo ti vedia ponúknuť. Myslia si, že keď majú telo bohyne, nemusia ani prstom pohnúť. Celý akt nechajú postavený na peknom výzore a zvukovom doprovode. Ale chlap si všetko musí odmakať. Bola úplne nemožná. Chvíľkami som mal pocit, že to je figurína, nie človek." sťažoval sa a tým úplne pokazil priateľove ilúzie o pekných ženách. Vysvetlenie Vanza, aj jeho traumatizujúce skúsenosti dávali logiku a preto nemal najmenší dôvod na pochybnosti, že by si Vanz mohol tak trochu vymýšľať alebo že by zamlčal taký malý neodmysliteľný detail a to ten, že keď krásna žena nechce, nebude spolupracovať, ale na rozdiel od figuríny vie dať najavo, prečo.

Táto krásna žena ani len netušila, že je témou hanlivého rozhovoru na svoju osobu. Mala týždeň dovolenku a potajomky spolu so svojim otcom nanovo otvárala prípad, ktorý mal nespočetne veľa sporných a nejednoznačných dôkazov a súvislostí. Len čo odišli z domu Artura Kularovského, presne vedeli, kde bude ich ďalšia zastávka. A nebola ani tak ďaleko. Susedia. To sú ľudia, ktorí nechcene vedia o tých svojich všetko. Kedy ich spolužijúci o dom vedľa vstávajú a smrkajú nad umývadlom. Kedy odchádzajú z roboty. Kedy sa hádajú manželia akedy sa udobrujú. Dokonca aj kedy ku komu chodí poštárka alebo kuriér. Nie každý susedia sú takí pozorní, ale Kularovskí mali tak trochu smolu, keď vedľa nich žili samí dôchodci, ktorých jedinou úlohou bolo nestratiť kontakt so svetom prostredníctvom brilantnej pozorovateľskej shopnosti vedieť o každom prde svojich susedov.

Mohli si za to sami, pretože dom ďalej za mestom predstavoval tichú oázu bez zbytočného ruchu alebo frekventovanej dopravy. A to bol malý detail,ktorý robil Vanesin odchod podozrivý.