Decelenium

{{ octigenti }}

„Nezdvíha mi." zúfalo skonšatovala biologická matka Popy Xavierovej sediaca na terase hotela Deversorium po boku svojich blízkych. Konkrétne teda vedľa Márie a Christophera, ktorí s nádejou v tvárach čakali ako sa na druhej strane linky objaví príjemný hlas mladej osoby, na ktorej každému záležalo.
Pani Jurgešová len pokrútila hlavou a keď sofistikovane položila pred bývalého detektíva pohár čaju vedľa domácich sušienok, iba sa tlmene zasmiala.

„Jablko nepadlo ďaleko od stromu. Má prípad." poznamenala, keď Peyton trochu ráznejšie položila mobil vedľa sušienok. Nervózne si jednu uchmatla a chrúmala skôr od nervozity ako z pasie.

„Prvý prípad. Dievčatko moje zlaté." dovolil si jednu sentimentálnu poznámku spomínaný a tiež sa nebránil vynikajúcemu výtvoru pani Jurgešovej, čo rozvoniaval do neďalekých hôr, ktoré ich obkolesovali.

„Možno bude lepšie, keď ju sem nebudeme volať pokiaľ to nebude nevyhnutné." zašepkala opatrne Mária a naznačovala tým svoju bezprostrednú blížiacu sa smrteľnosť. Snažila sa tento svoj názor prezentovať mnohokrát, ale vždy narazil na kameň úrazu v podobe neutíchajúcej pravdovravnosti a úprimnosti Peyton Merelyovej, ktorá mala v krvi túžbu po morálne správnych riešeniach. Aj pani Jurgešová by bola rada, keby sa dozvie, že Ria má nevyliečiteľnú chorobu. Ale na kontrast k nim tam ešte účinkovali Christopher a Mária, ktorí zásadne trvali na tom, aby sa Popy netrápila zbytočne dlhú dobu vpred.

„Keď to bude so mnou veľmi zlé a zostane mi pár dní, možno hodín..." ešte raz opakovala už dávno obohratú teóriu Ria s nepatrične dobrým keksíkom v ústach, ktorý narúšal smútok v jej hlase, pretože bol fakt veľmi dobrý.

„Až vtedy jej to povieme. Nezaslúži si trpieť. Navyše ja sám viem, aké to je, keď mám riešiť prípad. Môže to ohroziť celú jej kariéru. Ak sa na tom ja a moja žena zhodneme, tak to tak bude a vy dve s tým nič neurobíte. Nie som proti tomu, aby prišla na obed, ale opovážte jej niečo povedať proti nášmu súhlasu." snažil sa uzavrieť vzostupujúcu náladu na hádku vždy pokojný pán Xavier.
Ani si neuvedomil, že Ria Alerová nie je jeho žena a ani to, že matka Popy má rovnaké právo na rozhodnutie o tom, čo je pre ňu najlepšie ako aj otec. Nehodlala sa vzdať.

„Proti vášmu názoru jej to určite nepovieme. Raz som to urobila a skoro som sa navždy rozkmotrila s pani riaditeľkou." predbehla Peyton pani Jurgešová a s miernym úsmevom stisla ruku spomínanej. Obe si pamätali na odcudzenie, ktoré prežívali, keď Jurgešová naschvál započala rozhovor s detektívom o dieťati, ktoré mala Peyton v bruchu. V podstate ju vtedy proti jej vôli prinútila povedať, že Popy je jeho. A odvtedy už ani jedna z nich nechcela podobný problém dôvery a právomoci riešiť.

„Je to aj moja dcéra." začala vzťahovačne Peyton, lebo z vyjadrenia Christophera mala skôr pocit, že ona je tam tá navyše a Mária je práve v tej chvíli prvou a biologickou matkou mladej Xavierovej.

„Ale toto je moja smrť a ja rozhodnem o tom, kto o nej kedy a ako bude vedieť. Bodka." naštvane oponovala Mária a vstala od stola zabúdajúc, že prudké výkyvy nálad a ani prudké pohyby jej stavu vôbec neprospievajú. Chytila sa za brucho a zviezla sa znova na stoličku so slzami v očiach.

„Posraté bolesti." precedila pomedzi zuby, keď sa k nej zvyšní traja ľudia nahrnuli ako keby jej to malo pomôcť. 

„Volám Beltona." okamžite zhodnotil situáciu jediný muž v okruhu trpiacej ženy s rakovinou v poslednom štádiu a nikto na nápad privolať paliatívneho lekára nenamietal.

Zrejme bol dotyčný zvyknutý na nečakané prepadnutia v podobe telefonátov, keďže sa zjavil skôr ako jej zvyšné dve pozorovateľky utrpenia stihli priniesť pohár vody a nádobu na vyprázdnenie biedneho obsahu žalúdka.
Mária ešte pred odhalením svojej diagnózy málo jedávala, ale pripisovali to jej predchádzajúcemu uponáhlanému životnému štýlu, nie chorobe.
Odkedy bola diagnóza jasná, jedlo sa stalo otravnou povinnosťou a nie radosťou ako to s ním malo byť  a aké ho videla predovšetkým pani Jurgešová.