Decelenium

{{ duodeviginti }}

„A čudujete sa ? Pozrite sa ako vyzeráte. Ako sa tu producírujete. Prosím vás, aj by som to preveril, ale pán Vanz je slušný človek a to, čo ste robili v pracovnej dobe je síce neprípustné, ale odpustil by som vám to obom, keby takto sprosto neklamete. Zachvíľu idem domov za rodinou. Aj vám by vlastná prospela. Už máte svoj vek, Xavierová. Nebuďte citlivka. Ženy by sa za vašu krásu dali znásilňovať každý deň, tak sa nerúhajte a odchod.“ štekol po nej a ani jej neponúkol sadnúť si alebo len hlúpy pohár vody, ktorý by sa jej v daný moment aj hodil.
A ak by aj nie na pitie, mala sto chutí ním hodiť do ksichtu tomu človeku, čo tak hlúpo bagetalizoval jej problém a neprejavil ani kúsok empatie.
Vedela pochopiť, že odvetvie polície, ktoré si vybrala nemôže príliš brať na pocity, ale aspoň základy empatie ich naučiť mohli.
Nemala síl ani odzdraviť, ani oponovať.
Tak ako rýchlo prišla, tak aj odišla. Riaditeľovi len osviežila nudný záver dňa, lebo po zabuchnutí dvier len krútil hlavou s úsmevom nad takou dobrou zašivárňou ako bol archív.

Popy zabuchla dvere od zamestnania, ktoré už nikdy nemalo byť také, aké predtým. S Hanou sa dohodli, že na ďalší deň po pracovnej dobe sa s ňou stretne mimo tej nechutnej inštitúcie. Nemalo to mať nič spoločné s oficiálnym výsluchom, lebo prípad bol predsa uzavretý. Ani Zamara nemala v pláne kontaktovať.
Zatúžila však po inom mužovi.
Najbližšom na celom svete. A keď prišla do vlastného bytu, vytočila číslo Christophera Xaviera rýchlejšie ako by vytáčala 112.
Iba chcela počuť, že je v poriadku. Aspoň niekto.
Napustila si vaňu, zapálila sviečky a pustila prvú meditačnú hudbu v návrhoch. Po tom dni už by nezniesla ani jeden kúsok adrenalínu. Ani len malú pochabú štipku.
Zahodila už aj tak zničené spodné prádlo a s nechuťou k vlastnému telu sa ponorila do vysokej peny v malej vani.

„Stalo sa niečo, keď voláš tak neskoro?“ prelakol sa jej otec na druhej strane linky, pretože bolo jedenásť hodín preč a ak nemala jeho dcéra dôvod, nevolávala mu večer len tak.
Popy zamrzla. Takéto veci sa otcom nehovoria. A ak by sa aj mali, ako dočerta sa o nich hovorí?
„Vlastne...iba ťažký deň v práci.“ zachrípnuto pípla, pretože väčšie klamstvo si nemohla zvoliť.
„Ria spomínala, že ťa bola čakať, ale prišla ti svedkyňa k uzavretému prípadu, tak nakoniec odišla. Nevedel som, že ste sa pomýlili.“ poznamenal a hoci mala relaxačnú oázu pokoja, kľudne začala preberať pracovný prípad. Vlastne mu vďačila za zmenu témy, lebo by nevedela vymyslieť nič lepšie a vzdialenejšie od témy znásilnenie.

„To neviem. Zajtra sa s ňou stretnem mimo práce, lebo nechcela, aby o tom vedeli nadriadení.“
„Ale hlásila sa na vrátnici. Zajtra o tom vie každý. A keď to počula aj moja Mária, tak naozaj už to videli všetci.“ ustarostene poznamenal.

„Mária počuje všetko a veľmi rada klebetí. To nie je úplne adekvátna vzorka...“ pobavene pokrútila hlavou a otec na druhej strane sa zasmial. V pozadí bol počuť ešte jeden úsmev. Jasné, že bola pri ňom.
„Pozdravuj ju.“ pochopila Popy a rukou zahrabla do pomaly klesajúcej peny. Zhlboka sa nadýchla a keď na druhej strane chvíľu venoval Chris pozornosť manželke, zamyslela sa nad tým, že penu do kúpeľa aj tak vyhodí, lebo tá vôňa jej bude vždy pripomínať konkrétnu udalosť.
Seba vyhodiť nemôže. Ale keď videla nohy posiate modrinami a zbadala sa v mliečnom skle okna, túžila sa pribaliť k tej pene a už nikdy sa so sebou nestretnúť.

„Kedy ťa uvidíme?“ hlesla do telefónu spomínaná klebetnica, ale sršela z nej láska a to zahrialo Popy pri srdci.
„Keby prídem zajtra na obed?“ pozvala sa.
„Nie si náhodou v práci?“ pochybovačne reagoval bývalý súkromný detektív, ktorý presne vedel, s akým nasadením pracuje detektív.

„Nemám nový prípad a šéf vlastne spomínal, že ak chcem, mám právo vziať si voľno, tak si ho beriem zajtra.“ rozhodla sa z vane a keď to vyslovila, výrazne sa jej uľavilo.
Dokonca mala pocit, že ak nepríde, dodá svojej sťažnosti riaditeľovi patričnú dôležitosť a naliehavosť.
Večer plynul pomaly aj u osamelej Popy, aj u družných Xavierových.
Christopherovi sa vrátila domov láska jeho života a Mária mu o platonickej láske nepovedala, pretože to nepovažovala za také dôležité.