Decelenium

{{ septem }}

„Rozumiem vám, ale skúste pochopiť aj nás. Jedine tak sa s ňou môžete rozlúčiť. Ak neobjasníme vraždu, nielenže budete za sestrou smútiť, ešte budete aj zúriť, že páchateľ behá na slobode. Tak ešte raz, pán Azel.“ prehovárala do duše Xavierová, keď sa stretla s bratom zavraždenej vo veľkom dome, kde celá rodina žila.
Prekvapivo aj syn sa po úspešnom zvládnutí prestížnej vysokej a súkromnej školy nerozhodol opustiť rodinné hniezdo. Mohla za to smrť jeho sestry a predtým jej život. Mohla za to celá Vanesa Azelová ako bola a aj im to pri prvých plynúcich minútach ozrejmoval.

„Mali sme k sebe tak blízko. Kým nebude mať 18, chcel som sa o ňu starať ako vzorný brat. Kým nedokončí tretí ročník. Potom som sa dohadoval s kamarátom, že sa odsťahujem, aby si mohla do izby vláčiť frajerov. Aby som jej nezavadzal. Chúďatko moje.“ na konci sa opustil a tak ako bolo zvykom pri každom rozhovore s pozostalým, vysmrkal sa a pár krát zhlboka dýchal.

Popy informácia o frajeroch zaujala, vzhľadom na povrchové aj vnutrotelové dôkazy, ktoré svedčili proti akémukoľvek chalanovi, čo trávil s Vanesou čas.

„Mala niekoho?“ rozhodla sa vydať týmto smerom. Rodičia by tvrdili zápornú odpoveď s pobúrením, že sa vôbec niečo také obligátne vyšetrovateľka pýta. Lenže brat chvíľu stíchol. Akoby zvažoval možnosti. Veľmi sa na zavraždenú podobal.
Tie isté hnedé oči. Tá istá brada. To isté oválne čelo.
Iba vlasy a hlas boli pochopiteľne iné. Vanesa sa farbila a Adrián v istom životnom štádiu dosiahol mužský hlas. A že bol za to fakt rád.

„Myslím, že v poslednom období sa s niekým stretávala.“ hlesol zamyslene a upil si z minerálky, ktorú priniesol dvojici detektívov v obývačke.
Zháčil sa, ale Popy pohotovo poznamenala, že nie je smädná a kľudne ten pohár dopiť môže a úplne celý.

„Súdiac podľa..?“ navigoval ho Zamar a netrpezlivo si vzal pohár do ruky. Podvedome opakoval gestá svojho protivníka, aby sa vžil do jeho správania. Popy to sledovala a čakala, čo z pohľadného 26 ročného mladého muža vypadne.
Sama mala o rok viac a nemala žiadne bočné úmysly, ale to, že ani on tie úmysly nemal ho hneď robilo sympatickým. Veľmi si to cenila.
Keby to bol chudák Vanz z kancelárie odvedľa počul, neviedol by s ďalším kolegom hlboký dialóg.

„Sakra, niečo na ňu platiť musí. Je tu 2 roky, do čerta. A stále nič. Úpenlivo sa snažím 6 mesiacov, Alex. Pol posratého roka tu za ňou behám ako pes. Ochotne som jej vysvetlil všetky praktické veci, keď sem nastúpila a ona stále nič. Ani len náznak. Čistá kamenná figurína. Bez emócií. Bez nejakej túžby. Veď vyzerám zle ? Pozri sa na mňa a tvár sa, že si žena.“ dirigoval kolegovi, lebo v kancelárii nebola akútna robota čo vo voľnom preklade znamenalo, že kým tam nezavíta šéf, netreba sa ani obťažovať tváriť sa, že sa tam pracuje.
Kolega Alex našpúlil pery, dal si ruky v bok a vystrčil hruď, aby sa do role vžil.
„Denisko, mňa musíš ohromiť. Takých ako si ty je milión. Pozri sa na mňa. Tie ryšavé vlasy, tie boky, tie pery so zamatovým hlasom a drsným pracovným tónom. Veď zo mňa bláznia všade, kam mierim. Myslíš si, že keď sa budeš plaziť pri nohách, dostaneš ma? Nie nie, môj milý. Ja chcem muža, nie fanúšika.“ afektoval až sa mu z tej nevymáchanej huby prášilo a obaja sa váľali od smiechu z jeho hereckého výkonu, hoci jadro jeho rady bolo celkom cenné.

„Do boha, máš pravdu.“ priznal Denis Vanz a zhlboka sa nadýchol.
„Ja viem. Zbalil som ich už mnoho a to len preto, že som ich ignoroval. Ženy milujú nedostupných mužov.“ samoľúbo sa zaškeril Alex.

„Takže sa mám tváriť, že ma vôbec nezaujíma? “ snažil sa vydolovať z neho ešte posledné rady.

„Presne tak. Daj jej chvíľu pokoj. Volal si jej? Teraz jej rovno nezdvíhaj telefón. Pýtal si sa ako sa má? Teraz ju vždy odbi, že nemáš čas. A vieš, čo urobíš nakoniec?“ usmial sa s vidinou krásneho cieľa, do ktorého sa jeho úbohý kolega raz mal dostať.