Decelenium

{{ sextus }}

„Ako sa cítite?" vyzvedal paliatívny lekár od partnera svojej pacientky. Nachádzali sa na jednej z izieb, kde nebol ubytovaný žiaden hosť. To vysvetľovalo fakt, že sa jedna miestnosť Deversoria zmenila na psychologickú ambulanciu. Nie tak oficiálnu, ale predsa potrebnú.

„To by ste sa mali pýtať Rii." odsekol mu neotvorený pán Xavier, lebo rozprávanie o pocitoch bolo pre chlapov nadľudským úkonom a Christopher tento postreh len potvrdzoval.

„Tej som sa už pýtal a odpovedala, že veľmi dobre. Teraz je na rade jej rodina, jej najbližší. Pre pokojný priebeh dožitia je nevyhnutná pokojná atmosféra. Tú tvoríte aj vy a preto je moja starosť to, ako sa cítite." vysvetľoval doktor profesionálnym tónom so štipkom nadradenosti, pretože sa mu nepáčilo, že pán bývalý detektív podceňuje metódy človeka, ktorému platí nemalé peniaze.

„Ako sa môže mať dobre, keď zomiera? To čo je za blbosť?" skepticky reagoval len na jednu časť predchádzajúcej vety. Možno sa v istých momentoch správal ako malý chlapec, ale záležalo mu na nej a nevedel pochopiť ako sa s tým zmierila tak jednoducho. Akoby nechcela vôbec bojovať. Akoby úplne bez boja odchádzala z bojiska menom svet a ešte si to aj užila.

„Čudovali by ste sa, ale ľudia na pokraji života a smrti zažívajú šťastie ako dôsledok prijatia toho, že nad ich stavom nemajú moc. Vidím, že vaše správanie hovorí za všetko. Mám kontakt na jedného dobrého psychológa a ten by vám vedel..." rozplýval sa pán paliatívny spasiteľ nad možnosťami riešenia mizernej nálady pána Xaviera, ale ten ho spacifikoval jedným vražedným pohľadom.

„Ale to nie je o mojej posratej psychike ale o tom, že mi zomiera žena, do čerta aj s posratým životom!" neovládol smútok v odvare s počiatočným hnevom a treskol rukou vedľa postele. Odniesla si to nočná lampička, ktorá robila svetlo hosťom ešte v časoch, keď tu bola Peyton Merelyová ako hosť krátko po tom, čo Dafneová zmizla. Tá bola zároveň za dverami čakajúc v poradí na otvorený dialóg o pocitoch, aké má z Máriinho zdravotného stavu. Peyton, Dafneová sa mohla maximálne otáčať v hrobe, že otec jej nepoznaného vnúčaťa jej ničí majetok.

Pán paliatívny lekár bol možno zvyknutý na také emócie a preto sa na chvíľu odmlčal, čím dal nepriamy signál Peyton, ktorá si myslela, že jeden zo zúčastnených dostal na hubu a ticho malo zvestovať strašný dôsledok tejto imaginárnej potyčky. Majiteľka hotela Deversorium náhle otvorila dvere a rozbehla sa v ústrety nahnevanému Christopherovi, ktorý si teraz na podlahe vedľa črepín od lampy liečil zlomenú dušu hlavou na kolenách.

„Preboha, Chris." zašepkala, keď videla ospravedlňujúci pohľad pána lekára a zničenú tvár milujúceho muža.

„Je prirodzené, že sa blízki s takou informáciou nevedia zmieriť a práve som mu chcel dať kontakt na psycho..." vysvetľoval ustráchanej Peyton svedok Christopherovho hnevu, ale ten to slovo nechcel ani počuť a patrične mu to dal pocítiť.

„Nech vypadne. Zmiznite a toho psychológa si strčte do..." okríkol ho, ale to si už pán doktor balil jeden kufrík bez ktorého by nebol doktorom. Majiteľka a po novom aj tíšiteľka bolesti sa usmiala na odchádzajúceho paliatívneho pracovníka, ktorý určite nemal namierené tam, kam ho poslal rozrušený pán Xavier. Rozhodol sa nechať svojho platiteľa vydýchať a veril žene pred ním, že zvládne emočný výpadok lepšie ako on.

Keď osameli, Christopher Xavier, veľký súkromný detektív časov minulých, sa zviezol k jej nohám a položil si na ne hlavu vyzerajúc vo svojich 61 rokoch na malého chlapca, čo by sa rád schoval mame pod sukňu.

Peyton s tichým prekvapením zostala ako obarená. Nikdy ho totiž nevidela takého odhaleného. Bol plne oblečený, ale predsa tým ako sa prestal kontrolovať, ukázal viac než keby urobil prvotriednu striptíz.