Decelenium

{{ quattordecim }}

„Prvá pošta pre pani Xavierovú." pristála na stole obálka ešte horúca od doručenia a ospalá Mária sa usmiala a ešte hlbšie sa zakutrala do horúceho župana, hoci teplé ráno vonku sa za takú ignoráciu mohlo uraziť.
Pani Jurgešová čakala, ako sa pri pošte zatvári a keď vošiel Christopher do kuchyne za nimi, nedočkala sa.
Ria okamžite obálku schovala pod stôl do nenápadného šuplíka a usmiala sa na svojho nového manžela.
„Čo by chcela dnes robiť moja milovaná?" prihovoril sa jej milým tónom so slovami, ktoré by chcela počuť každá žena, nie len tá umierajúca.

„Rekordne si vyriešil prípad, Colombo?" doberala si ho jeho žena, keďže celú svadbu riešil so svojou dcérou prácu.
„Nechávam to už na Popy. Je to múdre dievča, poradí si. A ty ma dnes potrebuješ. Napadlo mi, čo tak si urobiť výlet? Zoberiem ťa niekam do hôr. Urobíme si piknik, pozrieme výhľady a poznám jeho špeciálne miesto..." rozplýval sa skôr než si sadol za stôl, na ktorý chystala pani kuchárka raňajky pre hosťov- spáčov.

„Musím si niečo vybaviť v meste." neochotne sa okúňala a iba pani Beáta si všimla nenápadný, ale presný pohľad na miesto výskytu obálky, ktorú nemal Chris vidieť.

„Nové doklady? Nechcel som byť hneď taký praktický, ale ak chceš, kľudne môžme..." snažil sa dopovedať svoje plány, ale opäť mu nemilosrdne skočila do reči a vzdychla si.
Bolo na čase povedať mu do očí pravdu.
„Vieš, to, že zomieram je jedna vec. A viem, že so mnou chceš byť, čo najviac. Ale potrebujem istý čas aj pre seba. Odkedy som ti povedala o svojej diagnóze, stále chceš byť pri mne ako keby som bola stará babka odkázaná na tvoju opateru. Vždy som bola odkázaná sama na seba, mala čas na seba, ale zrazu som sa pristihla pri tom ako som pri tom, čo si začal vymýšľať program začala pociťovať úzkosť z toho, že zase budeme spolu. Sme spolu už tretí týždeň vkuse a cítim sa taká unavená z tvojej pozornosti."
A bolo to vonku.
Na ponorku mali ešte dosť času, nie deň po svadbe, ale očividne nebolo všetko podľa klasickej šablóny.
Chvíľu bolo v kuchyni hrobové ticho.
Až Peyton so zoznamom na jedálenské menu prerušila moment vzájomného úpadku lesku v očiach Christophera Xaviera.
Ranilo ho to.
A ako veľmi. Zaťal zuby a prudko sa nadýchol popritom ako riaditeľka Deversoria pocítila neutíchajúcu intuíciu, že prišla nevhod.
„Prídem neskôr." skoro zašepkala, lebo videla dvoch novomanželov v očnom súboji, aký veľmi dobre poznala.

Pani Jurgešová vypla sporák a vybehla za vzďalujúcou sa chápavou ženou. Osameli.

„Nevedel som, že ti vadí, že s tebou chcem tráviť čas." prerušil ťaživé napätie, ktoré nastalo po tom, čo si dovolila jeho žena vyjadriť svoje pocity.
„Vadí mi, že chceš byť stále pri mne. Neprekrúcaj slová." zvýšila hlas. Nevedela prečo, ale blížiacu sa hádku už nevedela odohnať. Bolo to potreba po všetkých tých romantických chvíľach a okamihoch, ktoré za tú krátku dobu zažili. Nebola to rozprávka, aby boli šťastní a zamilovaní navždy.

„Ale Ria, ja ťa milujem a neodpustím si, aby som zmeškal ten vzácny čas, čo nám zostáva." hlesol, lebo ona sa nechcel hádať. A však niekedy sa d hádky dostanú aj takí z nás.

„Veď práve. Chcem občas cítiť to obyčajné stereotypné nič. Iba ísť do mesta, zaplatiť faktúry, kúpiť chleba a vrátiť sa domov k telke. Chápeš? Som unavená z toho stále znásilňovať čas, stále zažívať niečo krásne. Neustále cítiť tie intenzívne pocity. Ako mám potom zomrieť, keď je tu tak krásne? Ako sa dá rozlúčiť, keď mi bude stále tak dobre ako ľuďom, čo žijú nebýva? Nevládzem to všetko vstrebávať a mrzí ma, že som taká nevďačná, ale potrebujem chvíľu pokoj. Možno by bolo lepšie, keby sa vrátim do nášho bytu. Aspoň na týždeň." vyhlásila odhodlane a chcela odísť bez počkania na stanovisko svojej polovičky, ale ten si vynútil jej pozornosť.