Decelenium

{{ duo }}

„Vanesa Azelová. 17 rokov. Našla ju upratovačka, ktorá ráno utierala priestory vedľa plaveckého bazéna." oznamoval jeden z mnohých policajtov, ktorý sledoval mŕtve telo práve spomenutej.

Už bola vylovená z bazéna, vystretá tak, aby jej bolo vidieť do tváre, hoci to nebola zrovna krásna možnosť výhľadu. Neprítomné otvorené oči hľadeli na zamračenú oblohu, ale už ju nesúdili. Stratil sa lesk aj šarm hnedej hlbokej záplavy spod hustých mihalníc. Obočie, ktoré sa kedysi jemne tiahlo ponad tieto dychberúce úkazy tiež stratilo svoj tvar. Nekazilo dojem tváre. To, že sa jednalo o tvár po smrti ju dokázalo pokaziť viac ako akékoľvek iné nedbalé nedokonalosti. A že ich také telo malo požehnane. 
Všetky postupy zostali zachované, ale kolega Popy Xavierovej mal predsa len potrebu komentovať teórie okolo toho, prečo celý proces spoznávania mŕtvoly musel byť robený tak precízne.

Ryšavá žena sa snažila viditeľne nenudiť. Zvládala boj so zívnutím, či otrhávaním nechtovej kožičky na dokonale zastrihnutých nechtoch. Nezniesla pocit prerastajúcich nechtov spoza lôžka. Možnosť baktérií, ktoré by sa jej za dlhými nechtami mohli ubytovať radšej úplne vylúčila zo svojich predstáv a stavila na prevenciu. Teraz by však spravila výnimku. Keby mala násilnícke sklony, pokojne by kolegovi zaryla dlhý necht do neustále  pohybujúceho sa ohryzku v hrdle, aby si ušetril všetky notoricky známe fakty a postupy.
Chápala, že museli byť opatrní a ako nováčik si nemohla dovoliť protestovať. Ale keby len tak mohla, ušetrila by im čas.
Medzitým ako jej do uší a následne hneď aj z nich, znel monológ o postupe obhliadky,  všímala si detaily na tele mŕtvej.

„Našli ju dole hlavou, museli vyhotoviť niekoľko záberov s fotoaparátom. Taktiež tu bol súdny lekár, ktorý skonštatoval smrť a práve teraz bude skúmať, či šlo o cudzie zavinenie. Po tomto úkone podstúpi pitvu. Ona, nie ten súdny lekár. A až potom môžeme začať podnikať kroky..." pokračoval v prednáške.
V Popynej hlave však išiel zarovno s tým ešte jeden preslov. Podstatnejší a podrobnejší. Od tváre presunula pohľad k vlasom, ktoré boli aj po namočení stále husté a zakrývali jednu časť hrudníka. Bol to presne ten typ vlasov, ktorý zavadzal a to hlavne v lete. Túžby mnohých žien smerovali k jednému zbožnému prianiu o hustých a dlhých vlasov, ale aj mŕtva aj vyšetrujúca, obe rovnako dobre vedeli, že nosiť lietajúcu záplavu vlasov kobercového charakteru by bolo v lete utrpenie. Popy tie svoje mala pevne zviazané vo vrkoči, zatiaľ, čo údajná Vanesa si ich nechala dobrovoľne zavadzať, čo nedávalo zmysel.

Mala plavky. Zelené dvojdielne plavky. Plávala. Očividne. Utopila sa? Zistí sa. Je to pravdepodobné. Nie je v oblečení. Šlapky má uložené vedľa rebríku, ktorý umožňuje vstup do vody. Bol to typ človeka, čo si na seba dával pozor. Už len málokto v tak mladom veku používa na vstup do bazéna schodíky. Väčšinou vhupnú posedením sa na kraj bazéna. Mohlo ísť o nešťastnú náhodu nabratia vody do pľúc. Ale súdiac podľa vyšportovaného tela to nebola žiadna amatérka. Nemala by mať s dýchaním problémy.

„Tu aj tak nič nezmôžeme. Ak pitva ukáže, že bola násilne usmrtená, začneme." skočil jej do interného monológu 55 ročný skúsenejší a nevšímavý kolega, ktorý dostal novú detektívku pod ochranné krídla. Preto nevšímavý, lebo už sa chystal odkráčať späť k autu smerom do svojej kancelárie. Až potom prestal účinkovať autopilot a musel si pripomenúť dôležitú úlohu aj dodatočnú prosbu od nadriadeného. Je to dcéra Detektíva Xaviera, vyžaduje si jednak pristrihnúť krídla, aby si nemyslela, že len pre jej meno jej všetci budú padať k nohám a zároveň ak sa v prípade pričiní nejakým závažným zistením, netreba to podceňovať, lebo byť dcérou Christophera Xaviera určite obnáša určitú dávku IQ, ktorou disponuje. Síce dvojsečná zbraň, ale veľmi dôležité ju mať stále na pamäti, lebo medzi tými dvomi aspektami je veľmi tenká hranica.