Decelenium

{{ decem }}

Diana Maxová čakala na príchod jej vypočúvateľov a začala byť celkom nervózna.
Nebolo nikoho, kto by jej poradil, čo sa hodí hovoriť a čo radšej nie.
Čo by chcela Vanes, keby tam bola?

Krabičku cigariet a alibi pre rodičov, keby sa pýtali, či ju naozaj doučovala daný večer matiku.

Sama si odpovedala a takmer sa zasmiala nad krásami tých dní, keď ich problémy ani zďaleka neobsahovali magické slovo smrť a všetky jej skloňovania.

V pracovnej rovine sa vždy osobe, ktorá sa stala obeťou vraha hovorilo zavraždená a pracovníci na prípade toto oslovenie pripisovali každej mŕtvole ženského rodu. Ale pri blízkych ľuďoch sa snažili používať mená. Tvorilo to lepší dojem ako priznať pred kamarátkou mŕtveho dievčatá, že tá jedinečná osobnosť, za ktorou trúchli, je len ďalšia položka do fascikla vyriešených prípadov a štatistických údajov.

„Chceš začať rozprávať o Vanese sama alebo ťa mám naviesť? " dala jej na výber Popy, keď sa všetci traja usadili v kaviarni. Každý mal pred sebou svoju kávu a nezávislý pozorovateľ, čo nepozná reč tela by povedal, že sa jedná o rodinné popoludnie.
A však, Diana si dala ruky k telu ako potrebu ochrany a Popy už automaticky presunula svoju váhu tela na ruky položené na stole, aby zabrala psychologicky väčší priestor.

„Bola úžasná. Až tak, že sa o nej nedá veľa rozprávať, pretože by ste ju museli zažiť. Vtipná, priateľská, ku každému milá a nápomocná. Fajčila a klamala rodičom, ale to jej v nebi hádam prepáčia, lebo určite už je tam." trochu dramaticky začala opis svojej spolužiačky, ale nebola to pre ňu  len spolužiačka.
Videli na nej, že je veľmi ťažké neplakať pri minulom čase, ktorý sa so slečnou Azelovou od osudnej noci spájal.

„Takže rodičia nevedia niečo, čo ty o Vanese vieš, je tak?" zhrnula Xavierová, ktorá sa potešila, že sa začína konečne diať niečo zaujímavé.

„Nie len ja. Vlastne to vedia všetci okrem nich. A možno jej brat to len tušil, ale inak nechápem, že boli takí slepí. S Damianom chodila 10 mesiacov. Za celý ten čas sa jej to darilo tajiť, hoci keď ste videli jej telo, je vám zrejmé, že fakt, že mala frajera je úplne očividný." rozrozprávala sa, na čo dostala aj patričnú reakciu hodiacu sa k osobám, ktoré ju vypočúvali.

„Meno frajera?"

„Damian, už som vám to povedala." nechápavo si premerala krásnu ženu pred ňou. Na sklerózu jej pripadala ešte príliš mladá. Nebola mladá ako ona. Ale nemala ani jednu vrásku, ani jeden šedivý vlas a dalo by sa povedať, že v očiach tej detektívky videla ešte záblesky radosti, ktoré v očiach starších ľudí nájsť už len ťažko.

„Kolegyňa myslela celé meno. Ideálne aj s informáciami, čo to bolo za človeka. Je pre našu prácu dôležité poznať časové údaje. Kedy boli spolu naposledy? Je možné, že sa videli krátko pred jej smrťou?" zasiahol Zamar, aby si Popy šetrila ústa na bystrejšie otázky.

„Damian Gal. Jej sused. Vídavali sa pomerne často, keď bývali vedľa seba.Nevydržali by bez seba ani deň, nie to ešte mesiac. Kamery ho nezachytili? Stavím sa, že by bol schopný za ňou liezť aj cez okno." pomaly ozrejmovala situáciu s jemným úsmevom na tvári akoby len spomínala historku zo života jej kamarátky  a ženská časť výsluchového dua zvraštila obočie.

„Nie je zvláštne, že rodičia o tom nevedeli? Keď bol v susedstve, predsa..." zamyslela sa nahlas detektívka a Zamar ju prepálil pohľadom.
Presne vedela, na čo naráža.

Navádzanie potenciálneho svedka...

Ale nedalo sa jej inak. Zdravý rozum to nepoberal a zdalo sa, že aj samotná osoba, čo vetu vyslovila, začala pochybovať s počúvajúcimi.