Decelenium

{{ viginti unus }}

„Ako mám plánovať pohreb, keď je o izbu vedľa Popy, ktorá ani nevie, že umieram?" naštvane a trochu aj zúfalo sa ráno v posteli prihovorila Ria Christopherovi.Našťastie ten si už prešiel spracovaním tejto neodvratnej skutočnosti a len sa na svoju milovanú usmial.

„Na čo by si, preboha, plánovala vlastný pohreb? Plánuj život. Kam dnes pôjdeš, čo si dáš na raňajky..." navrhoval kreatívne možnosti jej potreby plánovať, ale Mária tú vetu vyslovila najmä preto, že v nej ležala jeho dcéra a rovnako tak ležala aj o posteľ vedľa a paliatívny lekár zase o postel vedľa.

„Ide o to, že už nechcem tajiť pred Popy moju chorobu. Z nepochopiteľných príčin si ju sem dotrepal a nedá sa tu spolu nažívať, keď môj lekár musí predstierať, že je môj príbuzný a ja, že mám jarnú únavu koncom júna." zťažka si povzdychla. Nielenže bola unavená z choroby, bola ešte aj vyčerpaná to všetkého, čo to obnášalo byť v takejto situácii. Nedalo sa na to nemyslieť a reakcie druhých ľudí boli vždy nevyspytateľné.

„Teraz máme jeden komplikovaný prípad. Ak jej to povieš, nebude sa vedieť sústrediť. Dávam tomu pár dní. Veď preto sem aj prišla, aby sme spolu pracovali. Dnes budeme celý deň v teréne vypočúvať jednu zvláštnu osobu. Pokojne tu môže pán Belton behať s lekárskymi kufríkmi a kyslíkovou maskou a aj keby prišla pohrebná služba, Popy nebude doma, nič sa neboj." podpichol ju čiernym humorom, ale neurazila sa. Už sa nedalo inak a všetci zúčastnení to pochopili. Ak je situácia neodvratná, aspoň zvrátený humor uľahčí bolesť z trápenia.

„To bolo pekne hnusné." zasmiala sa mu do ramena a oprela si hlavu o jeho plece, keď ju smiech prešiel.

„Už teraz mi chýbaš." zašepkala a zvraštila čelo, pretože pocítila bolesť na bruchu. Síce sa tieto stavy opakovali tak často, že už si ani nepamätala, aké to bolo byť plne zdravá, stále sa jej tvár skrivila v bolesti. Akoby si ešte pár jej mimických prejavov pamätalo na Riu plnú elánu, vitality a sily.

Christopher privrel oči. Zase prišiel smútok. Vedel, že to myslela presne tak ako to pochopil. Nebavili sa ako bežný pár. Nebolo to chýbanie počas dňa. Bolo to chýbanie, ktoré sa nikdy neskončí. Zavládlo medzi nimi ticho. Najprv boli ponorení vo svojich myšlienakch, ale hlasy z chodby ich prerušili.

„Vy tu už aj spávate?" prekvapene privítala na dobré ráno Popy Samuela, keď sa nechcene stretli pri dverách izby manželského páru Xavierovcov.

„Dočasne, presne ako vy." vykoktal zo seba, pretože nemal náladu na nejaké klamstvá o jeho rodinnej situácii. Vlastne slovo rodina bolo preňho mierne cudzie, pretože s otcom sa dlhé roky nebavil a mama mu zomrela dosť dávno na to, aby sa sústredil na svoj dospelácky život plný pracovných povinností.

„Idete na raňajky?" podala mu ďalšiu otázku a on sa usmial.

„Robíte so mnou interview?" opätoval jej sarkasticky otázku a nepokojne prestúpil z nohu na nohu. Šiel skontrolovať stav svojej pacientky, ale nemohol teraz len tak vstúpiť do izby, kde spala vedľa svojho manžela. To by mu s výhovorkou o návšteve príbuznej neprešlo.

„Prepáčte, iba som chcela povedať, že dnes raňajky nie sú, pretože pani Jurgešová sa necíti dobre. Šli by ste zbytočne." sklopila zrak, pretože si uvedomila ako nervózne jej otázky pôsobili.

„Aj ja mám jednu veľmi podstatnú otázku." užíval si jej zmätenosť a využil premárnený čas svojej pracovnej doby. Neskôr mal v pláne vysvetliť tomu múdremu Xavierovi, že ho platí za lekársku pomoc a nie za herecké výkony. Už odmietal hrať rolu tajtrdlíka a preto sa potreboval s Popy viac zblížiť. Aby jeho prítomnosť začala považovať za samozrejmosť, lebo v štádiu Riinej choroby už sa od nej nehol ani na krok.