Decelenium

{{ undecim }}

Aj na Deversorium prišiel dážď. Inokedy krásnym slnkom zaliaty areál sa teraz kúpal vo veľkých návaloch dažďa a nechával svojich obyvateľov odkázaných na vnútorné aktivity mimo krásnej záhrady začínajúceho leta alebo ranča, kde na hostí pozerali kone. A však potenciálna možnosť jazdy na nich bola zamietnutá podmienkami. Niekto sa na také počasie sťažoval, niekto mal v živote vážnejšie problémy.

Ria Alerová sa radovala, pretože jej stav sa od poslednej návštevy sanitky výrazne polepšil a hoci stále veľkú časť dňa prespala, tú menšiu si vychutnala so všetkým entuziazmom, ktorý k nej už akosi prirodzene prináležal. Aj v daný moment vykukla zo svojej izby zabalená do deky, pretože sa ochladilo a ona si prechladnutie nemohla dovoliť. Prechádzala sa po chodbe a nepočula žiadne hlasy.

Pomaly nakukla do pootvorených dverí Peyton Merelyovej, majiteľky celého hotela, ale okrem otvoreného zošitu a uspatého počítača, nenašla tú, ktorú tam očakávala. Pomaly sa blížila do vstupnej haly, kde tiež nikto nebol. Prešla dokonca aj knižnicu a tam vždy sedával jej milovaný Colombo. Teraz ho tam nebolo a spôsobilo jej to starosti. Kde všetci sú?

Ako poslednú miestnosť si nechala kuchyňu a následne ľutovala, že tak urobila, pretože aj pani Jurgešová, aj Merelyová, aj Xavier sa nachádzali práve tam. Varili spolu.

Nechala ich chvíľu tak a užívala si pohľad na troch ľudí, ktorí jej na sklonku života tak veľmi pomáhali. Nevyzerali, že by im chýbala a prvýkrát pocítila pokoj z toho, že odíde. Veď keď si budú takto hrkútať aj po jej smrti, nebude sa musieť obávať svojho odchodu, lebo zomrie s vedomím, že budú spokojní.

Pani Jurgešová valkala cesto s takou ľahkosťou a samozrejmosťou, že by viacerí prisahali, že je to tá najjednoduchšia činnosť na svete. Zatiaľ, čo Christopher Xavier bol gramblavý, hoci v šesťdesiatke už by ako tak mohol mať skúsenosti s kuchynským náčiním. Pousmiala sa, pozorovateľka deja v kuchyni, keď si spomenula, že celý život prežil na jedlách, ktoré si nechával dovážať a aj tak najviac energie načerpal z kávy.

Pohľadom zavadila k chrbtu Peyton, ktorej sa tam rozprstierali ešte stále prirodzené ryšavé vlasy, hoci viacerým ženám v 51 rokoch už vlasy zvestovali smutnú skutočnosť starnutia. Aj tej to išlo dobre. Krájala ovocie a jednou rukou miešala variaci hrniec po jej lavej strane.

Ria Alerová si netrúfla hádať, čo bude výsledkom ich intenzívnej kulinárskej snahy, ale na malú chvíľu zabudla, že má s jedlom problémy a keď sa priestorom začala šíriť príjemná vôňa podobná vôňu koláču, zaškvŕkalo jej v bruchu. Vedela, že zje sotva tretinu a bude plná, ale nemohla sa zbaviť slastného pokušenia prísť ku zroju omamnej vône a liznúť si na prst toho záhadného krému, ktorý sa šíril éterom.

Peyton ju milosrdne klepla po prstoch, ale dopriala jej sladkú chuť karamelu, ktorý sa Márii rozprestrel na jazyku.

„To je pre hostí. Oslavujú tu 10. výročie svadby a chcú tortu, akú mali v deň obradu. Zdalo sa to ako nadľudský úkon, ale to nevedeli s kým majú tú česť. Pani Jurgešová si pamätá všetky recepty..." ozrejmovala majiteľka s obdivom ku svojej najvernejšej a najšikovnejšej zamestnankyni.

„Niekto už má desiate výročie a niekto sa ani zásnub za celý život nedožije. To mi je teda spravodlivosť." komentovala Mária s odkazom svojmu vernému priateľovi, s ktorým sa poznali dobrých 33 rokov, ale o svadbe nikdy nepadlo ani slovo. Dotyčný, ktorý ako bývalý logicky uvažujúci detektív vydedukoval, že veta bola smerovaná k nemu a celý zarazený sa s nepatrným úsmevom otočil za potenciálnou ženou.

„Zmenila si názor? Už sa chceš viazať?" zisťoval opatrne, ale už nie s takým strachom v očiach, aký by tam prevládal, keby na to naráža, keď mali 30.