Decelenium

{{ prologus }}

„Mladosť by bola krásna doba, keby prišla až neskôr v živote."

-Charlie Chaplin

„Je to vražda?" zaznelo v jedno ráno v kancelárii, kde sa tejto informácii prikladal aj patričný význam. Ak by bola, znamenalo by to jediné. Začína pracovné nasadenie, prebdené noci a nepokoj, ktorý sa prenášal z kolegu na kolegu za jediným účelom. Aby tvoril hnací motor k objasneniu tak ohavného činu.

„Nemáme to ešte oficiálne, ale našli ju mŕtvu v bazéne, kde sa deň predtým v pokoji kúpala a nevykazovala žiadne známky smrteľnosti." odpovedal nadnesene človek na druhej strane telefónu, ktorý mal nepriaznivý osud mladého dievčaťa priamo pred sebou. A že to nebol pohľad, ktorý by chcel hocikto začiatkom leta vidieť v tak bezprostrednej blízkosti.

„Takže ti mám poslať ľudí, chápem." odvetil mu policajný pracovník v pohodlí svojej kancelárie a hlboko sa zamyslel. Bol čas alebo ešte nie?

„Aká stará je obeť? Pohlavie? Národnosť?" neodpustil si ešte kontrolné otázky, ktoré mu mali pomôcť s výberom. Pred dvadsiatimi siedmymi rokmi sa výber týkal Peyton Merelyovej a práve vďaka jej životnej etape sa pán šéf mohol spokojne zahľadieť na nezasvätené meno pred sebou a hryznutím do pery ako dôkaz úporného premýšľania tak ukázať svetu možnosti, ktoré prinášalo.

„17 rokov, žena, naša. Chcelo by to niekoho citlivého, zodpovedného a ideálne ženského rodu. Tak mladé dievčatá sa nezabíjajú len tak pre nič za nič. Bude treba kapacitu." naznačil volajúci s interným humorom, ktorý by človek mimo ich nadštandartné vzťahy len ťažko chápal.

„To si mohol rovno povedať, že mám poslať Xavierovú, ušetril by si si kredit aj ústa." poznamenala hlava oddelenia špecializovaného na vraždy a meno nedávno spomenuté mu spôsobilo vrásky. Mala prax 2 roky, pravidelne absolvovala všetky školenia, druhý stupeň vysokej školy by tam bol a s takými génmi sa o ňu už dávno mali trhať. Navyše bola jediná žena v pozícii vyšetrovateľky.

„To by bolo úmyselné zavádzanie. Vieš, že mám s ňou nevyriešené účty. Musím končiť." zrušil hovor dotyčný a nedal tak možnosť oponovať svojmu nadriadenému. Od prvého posluchu sa však príliš určiť nedalo kto je kto, lebo priateľská atmosféra bola základom pri riešení úspešných prípadov. Bude aj tento úspešný? A urobí ho takým neskúsená Popy Xavierová, ktorá by prípad dostala ako svoj prvý?

Spytoval sa ten, kto mal hlavné slovo. V tom práve spomínaná vošla do dverí s kávou v ruke a zvedavým čiernym pohľadom rovnomenného sfarbenia tej kávy. Asi tušila, čo bude nasledovať. Veď práve kvôli tomu dňu sa zapísala na dlhú a tŕnistú cestu za prácou snov. Usmiala sa.

„Nastal čas, ide sa do terénu." vyhlásil rozsudok. A jej úsmev ani tak nezmizol.