Satanové dieťa

II. Nech už ten deň skončí.

"Robíš si zo mňa srandu, že áno." po pol hodinovom ticho a vymieňania pohladov konečne Izzy prehovorila.

"Bodaj by som si robila. Ani nevieš akú radosť by mi spravilo, kebyže sa teraz zobudím a bol by to len sen alebo kebyže sa mi to len zdá." s povzdychom som odpovedala Izzy. Znova zavládlo dlhé ticho. Chcela som niečo povedať, ale nevedela som, že čo, lebo sama som na to nenachádzala slová.

"Povedala by som, že si blázon kebyže ťa nepoznám. Ale ten tvoj pohľad hovorí za všetko." znova po dlhšiom tichu sa ozvala Izzy, na moje prekvapenie utešujúcim a sladkým hlasom.

"Ách, som rada, že mi túto divnú vec veríš aspoň ty." usmiala som sa a pozrela na Izzy.

"Ako to, že aspoň ja?! Ty si to ešte niekomu povedala?" v Izzynom hlase boli počuť obavy.

"Nie, neboj sa. Len som sa bála, že mi to vôbec nikto neuverí." snažila som sa upokojiť Izzy.

"Ale už to prosím neriešme ďalej, zmeňme tému... Prosím." Pozrela som na Izzy s prosebným výrazom a po chvíli povolila.

"No čo myslíš, bude ten nový žiak aspoň trochu pekný alebo budeme mať v triede a celkovo na škole ďalšiu príšeru, tento krát z Bažín?" Ach, tá Izzy. Furt by riešila len chalanov, ale na toho nového som zvedavá aj ja. Ešte k tomu keď príde cca 2 týždne pred koncom školského roka.

"Netuším, ale ak nebude, tak mu profil trocha skrášlime panvičkou." zasmiala som sa a Izzy spolu so mnou. Chvíľu sme sa rozprávali, keď Izzy zazvonil mobil.

"Áno?" spýtala sa Izzy.
"Miláčku, nechcem Vám kaziť párty, ale už je skoro 10 hodín a zajtra škola. Tak sa rozlúčte a poď už prosím domov." ozvalo sa príjemným hlasom z telefónu. Mať takú mamu ako má Izzy asi by som si pískala.
"Dobre mami, do pol hodiny som doma. Ľúbim ťa, ahoj."
"Ok, budem ťa čakať aj s večerou. Aj ja tebe, ahoj."

Izzy odložila telefón a pozrela na mňa. Vedela som, čo teraz príde, to hnusné lúčenie. Izzy ma išla objať keď v tom zjojkla.

"Au El, ty páliš." vykríkla Izzy.

"Čo robím?" nechápavo som na ňu pozrela.

"Rýchlo sa otoč." súrila ma Izzy. Nezostávalo mi nič iné ako ju poslúchnuť.

"Pre pána Jána." zašepkala Izzy. Začínala som sa báť, že čo tam vidí.

"I-I-Izzy, si v poriadku? Čo tam vidíš?" začala som koktať, srdce mi bilo už niekde v krku, keď sa konečne ozvala Izzy.

"Máš tam ten-ten pentagram, otočený pentagram, ale to nie je všetko." vravela Izzy pomaly. Bolo na nej počuť, že je vystrašená, nepotrebovala som ju ani vidieť.

"Do prdele Izzy, hovor čo tam mám." s nervami a strachom som zvrieskla na Izzy.

"Bože čakaj, snažím sa to rozlúštiť." zvrieskla na mňa Izzy naspäť.

"Čo? Rozlúštiť? Chceš mi povedať, že to nie je známy jazyk?" už som cítila, ako sa mi slzy tlačia do očí a srdce mám na začiatku krku. Vedela som, že Izzy to rozluští, starodávne jazyky ju zaujímajú a ich rozlúštenie jej ide perfektne, len som nevedela, či chcem vedieť, čo tam je.

"Nie, nie .... To je." odmlčala sa Izzy.

"Izzy, čo to je?" neskryla som v hlase už strach.

"Ona patrí mne, len mne. Ja som si ju stvoril, ja som si ju sem poslal a ja ju chcem teraz späť. Podpísaný: otočený pentagram." Izzy to čítala so zatajeným dychom. Ja som si pomaly sadla. Nechápala som, čo to znamená, ale pomaly mi to dajak začalo dochádzať. Ale za žiadnu cenu som si to nechcela pripustiť.

"El, si v poriadku?" pozrela na mňa s obavami Izzy.

"Ja neviem, áno, nie netuším. Ale choď už teraz radšej domov, nech nemáš zle od mami." pozrela som na Izzy a posnažila sa pre úsmev.

"Ok, ale sľúb mi, že ak sa niečo takéto znova stane, hneď mi zavoláš, v kľude aj o pol noci." pozrele na mňa Izzy ustarostene a objala ma.

"Sľubujem a teraz už utekaj domov." opätovala som Izzy objatie a šla som ju odprevadiť. Chvíľu potom ako Izzy odišla prišla mama domov s pizzou. S mojou 6 ročnou sestrou Clary sme sa najedli a obidve sme sa zašili do svojich izieb. Mame som o tom nechcela povedať, teda aspoň nie teraz.

V noci, keď som ležala v posteli som si stále dookola opakovala "ona je moja" alebo "podpísaný: otočený pentagram". Vedela som, čo znamená otočený pentagram. Bol to Satanov znak. Ale nie je možné, NIE JE aby som bola jeho potomok alebo áno? Pri tejto úvahe som zaspala, ale to bola chyba, zas som mala ten istý sen, ale tento krát som nešla rovno. Zamierila som si to do prvej izby kde na dverách bolo napísané Elizabeth Jamesova. Srdce mi v hrudi poskočilo a ja som mala chuť utiecť. Ale zrazu som nemala kam. Nachádzala som sa v miestnosti m²xm² a v celej miestnosti boli len jedny dvere. Po dlhšiom váhaní som dvere otvorila a to, čo som tam našla mi zarazilo dych.

"To nie je možné. Toto proste nie je možné!"

Tak a je tu ďalší diel (:. Dúfam že sa vám páčil a prepáčte za chyby (:. Budem vďačná za každý vote aj koment (: