Nobody compares to you (h.s.)

25. "Ľúbiš ho?"

Ester

Pred pár hodinami

Práve mi volala Vera, že nemôže prísť, lebo sa cíti zle. Dnes pri mne nikto nebol. Aby som už bola doma! Samá nuda tu. Aj Grace sa akoby odcudzila. Predtým ku mne prišla aj keď nemusela. Teraz tu chodí len preto, aby mi dala lieky a tak. Možno sa mi to zdá, ale nedokáže sa mi pozrieť do očí. Ubíjalo ma to. 

Zobrala som si zo stolíka knihu Vojvoda a ja. Aspoň niečo. Čítala som si asi hodinku. Vtom vošiel do izby doktor.

 „Tak, slečna Benetová. Vyšetrím vás." Nejak často ku mne nejak v poslednom čase chodí. Vyšetrí ma a odíde, bez toho, aby mi povedal, že čo a ako. 

„Tak, odmerajte si teploty." Mal nejaký podozrivý úsmev. Čo si mám o tomto myslieť? O pár minút teplomer zapípa. Zobral mi ho z ruky rýchlo ako nejaká raketa. Ani som sa nestihla pozrieť koľko.

 „Chceli by ste byť doma?" Opýtal sa ma. 

„Jasné. Ležím tu celý týždeň a nudím sa." Odpovedala som mu. 

„Mám pre vás dobrú správu, slečna. Zápal ustupuje. Teraz ste už nemali ani teplotu. Keď chcete, môžete ísť domov ešte dnes. Pripravíme prepúšťaciu správu a môžete." Povedal mi s úsmevom. To myslí vážne? Moja milovaná postieľka! A konečne som sa rozhodla aj čo sa týka Harryho. Musela som sa s ním porozprávať. Konečne sa nadýchnem čerstvého vzduchu. Iba som celá šťastná prikyvovala. Doktor sa iba zasmial. Určite som vyzerala komicky.

 Opustil izbu a ja som sa začala prezliekať. Pobalila som si všetko, čo som mala v izbe. Do izby vošla Grace aj s doktorom. „Tu máte správu. Dávajte si pozor. Nič zimné nejesť, nebehať, poriadne jesť. O týždeň prídete na kontrolu. Ani sa ma nepýtajte či môžete ísť do školy. Uvidíme o týždeň." Ten chlap mi asi číta myšlienky, či čo. Práve to som sa ho chcela spýtať. Iba som prikývla.

 „Dovi o týždeň," povedal doktor. 

„Dovi." Odzdravila som sa mu. Odišiel z izby a ja som tam zostala s Grace. 

„Deje sa niečo? Neviem prečo, ale mám pocit, že sa mi nedokážeš pozrieť do oči. Čo sa deje?" Spýtala som sa jej. Pozrela sa na mňa s ospravedlňujúcim pohľadom. Čo sa tu, do pekla, deje?

 „Nič sa nestalo, Ester. Naozaj. ChoĎ radšej. Konečne odtiaľto odídeš. Nadýchaš sa vzduchu. Urobí ti to dobre, uvidíš." Povedala s úsmevom. Mala pravdu. Zobrala som si kabátik. Na to, že je apríl, vonku bolo dosť chladno. Uchopila som do ruky tašku a poobzerala som sa po izbe, či som si niečo nezabudla. 

„Tak sa maj, Grace," povedala som jej a objala ju. Objatie mi opätovala a dali mi ten papier. Vyšla som z izby a nakoniec aj z nemocnice. 

„Konečne vzduch!" Spokojne som vydýchla. Nebolo to ďaleko od domu, tak som sa rozhodla, že sa prejdem. Ani som sa nenazdala a bola som pri dome. Usmievala som sa ako idiot. Snažila som sa otvoriť dvere. Konečne sa mi to podarilo. 

Vošla som do môjho milovaného domčeka.  Na schodoch stála Katie s Harrym. Katie mala len župan. Oproti ním stála Vera. Ruky mala založené na prsiach. Pozerali na mňa tak prekvapene. Ľutovala som, že som si ich neodfotila. Vyzerali fakt smiešne. 

„Ester. Čo tu robíš?" Opýtala sa ma Vera. 

„Prišla som domov, no nie? Konečne ma prepustili." Povedala som im. Oni len na mňa ďalej zízali. „To ma ani neobjímete?" Spýtala som ich. Prvá priskočila Vera a objala ma. Tí dvaja sa iba na seba pozerali. 

„Katie, ty si teraz vstala, či čo. Máš na sebe župan a vlasy ako po divokom sexe." Len mi pohľadom uhla.

 „No, ďakujem vám za pekné privítanie. A inak, mám sa oveľa lepšie. Ďakujem za opýtanie." Zaironizovala som.