Nobody compares to you (h.s.)

36. Večera

Vošla som do izby. Na stolíku mu zvonil mobil. Rýchlo som pribehla a ani sa nepozrela, kto volá. „Prosím?" Na druhej strane sa ozval chrapľavý hlas.

„Ester, ako to dopadlo?" Na tvári sa mi vyformoval úsmev od ucha k uchu. „Mama reagovala dobre, no a s ocom to bolo iné kafé. Kričal, že si sebec a každého len využívaš. Ja som mu na to vykričala, že sa o nás nestaral a že ja najhorší otec na zemi. Skončilo to mojím plačom a tým, že sa oco  zavrel v kancelárii. Napokon som sa mu šla ospravedlniť." Kým som hovorila, tak som sa posadila na posteľ. 

„Fíha, tak to... Nečakal som takú reakciu." V jeho hlase bolo počuť, že je prekvapený. 

„To nie je všetko, Harry. Zajtra je u nás večera. Príde aj Niall." Počula som ako sa zhlboka nadýchol.

 „Okey. Ako sa mám správať? Mám niečo doniesť?" Musela som sa zasmiať. „Prečo sa mi smeješ? Toto som ešte nikdy nerobil." Usmiala som sa. 

„Prosím ťa, nestresuj. Správaj sa ako ty a či niečo doniesť? No neviem. Myslím, že bude stačiť dezert alebo také niečo." Frustrovane vydýchol.

 „Dobre, láska. Idem sa psychicky pripraviť na zajtrajšok. Maj sa, ľúbim ťa." Nestihla som odpovedať a už som počula pípanie. 

Ľahla som si do postele a myslela na to, že aké to bude zajtra. Nemala som dobrý pocit. S týmito pesimistickými myšlienkami som o pár minút zaspala.

****

Ráno ma zobudil ten hnusný budík. Dnes znova do školy. Posledný týždeň. Posledné testy a napokon výsledky. Napokon 3 mesiace voľno. Nejako som sa vydriapala von z postele a urobila moju rannú rutinu. Zobrala som si tašku a šla dolu. 

„Dobré ráno," pozdravili sa mi rodičia s Katie. 

„Dobré," pobozkala som mamu aj oca na líce. 

„Nech sa páči," mama mi podala tanier s volským okom a zeleninou.

 „Ďakujem," usmiala som sa na ňu.  Len kývla hlavou a posadila sa na stoličku oproti ocovi. Katie ťukala do mobilu.

 „Katie, odlož ten mobil, lebo ti ho vyhodím do koša," Katie len prekrútila očami. 

„Niall sa pýta na ktorú má prísť." Otec zdvihol hlavu od taniera a kukol na Katie.

 „Na siedmu," odpovedal pohotovo. Otočil hlavu a pokračoval v jedení. Niečo sa stane. Nejde mi stále do hlavy, že oco len tak pohotovo súhlasil, že s ním budem. Na to ho poznám až veľmi dobre. Niečo plánuje. Len som sa nadýchla a jedla. Keď som sa pozrela na hodinky, vyskočila som zo stoličky.

„Do frasa, znova nestíham." Chytila som tašku a utekala na chodbu.

 „Ester, čakaj. Ja ťa do školy odveziem." Povedal ocko a už sa postavil zo stoličky, a zobral si tašku. Mamu pobozkal na pery a obul sa. Obula som si čierne baleríny a zobrala som si novú šatku. 

„Skade máš tú šatku?" Opýtal sa oco. 

„Kúpil mi ju Harry," odpovedala som. Len prikývol. Sadla som si na miesto spolujazdca. Oco naštartoval a pohli sme sa. Cesta prebiehala v tichu, hralo len rádio. 

„Ako ti sním je?" Vedela som, že sa pýta na Harryho. 

„Veľmi dobre, oci. Je pozorný, milý, som s ním šťastná." Odpovedala som mu s úsmevom.

 „Tak to som rád, dcérka. Je mi to trochu trápne, ale, no robili ste to?" Posledné tri slová zo seba vychrlil. Pozrela som sa naňho. Zdá sa mi to, alebo sa môj otec práve červená? Musela som sa zasmiať. Pozrel na mňa nechápavým pohľadom.