Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

Prológ

Zalapala som po dychu a utrela si spotené čelo.

V krku som mala poriadne sucho a páľavu.

Pevne som zovrela viečka, aby sa mi cez ne nepredrali slzy, no márne. Tie mrchy si nejako našli cestu k mojim lícam. Utrela som si slzy opakom ruky.

Nádych.

Odhrnula som prikrývku zarovno so zvonením budíka. Bol to zvuk, čo mi každé ráno posmešne oznamoval, že je čas vstať a opustiť jediné bezpečné miesto - vlastnú izbu - a vykročiť v ústrety svetu deklarujúcemu istý druh normálnosti, do ktorého som jednoducho nezapadala.

Len čo som zbadala svoj odraz v zrkadle roztrieštených snov, moja nálada väčšmi pohasla. Podliate oči, popukané pery a vlasy trčiace na každú stranu. Zvesila som plecia a oprela sa o machovo zelenú stenu.

Čakal ma deň ako každý iný. Vstať, obliecť sa, tváriť sa, že som úplne v poriadku a následne sa zrútiť do seba. Taká malá každodenná emocionálna kolízia.

A tak som sa obliekla. Vyzerala som v tom hrozne, ako každý raz. Keby som mohla, povraciam sa zo seba, ale ani sama pred sebou som nechcela vyzerať zúfalo. Zachytila som si vlasy do gumičky a v rýchlosti zjedla hrušku, ktorá predstavovala moje rádoby-raňajky.

Hodiny kričali, že ja krava opäť meškám. V rýchlosti som si vyčistila zuby a vybehla von. Nie, to by som nebola ja, keby som si nezabudla obuť topánky. Hromžila som, a keď sa mi to konečne podarilo, rozbehla som sa na vlak.

S každým krokom sa podo mnou trieštili dlaždice vyhliadok pekného dňa. Takmer som nestihla nastúpiť, keď hlásili odchod zo stanice. Ale - teraz neviem, či žiaľ, alebo našťastie - stihla som to a usadila sa v jednom z voľných kupé. Oprela som si hlavu o chladné sklo a pritiahla kabát. Sledovala som miznúcu krajinu mestečka, ktorú vystriedali obrobené polia. Bolo sotva pol piatej, cesta mi zaberie dve hodiny. Schúlila som sa na sedadle a zakázala si plakať.

Len čo som vyskočila z vlaku na piatom nástupišti, ponáhľala som sa zadymenými ulicami oči upierajúc do zeme. Začínalo tu byť rušno kvôli náhliacim sa študentom, robotníkom a namyslencom v drahých oblekoch.

Inštinktívne som siahla do vrecka hľadajúc krabičku cigariet. Zarazila som sa. Dnes nie! Povedala som si a ruku z vrecka vytiahla, len čo som sa dotkla hladkého povrchu tabatierky. Bol to zlozvyk, ale zároveň istým spôsobom upokojujúci rituál. Znamenalo to pre mňa kúsok vlastnej slobody v tomto demagogickom svete.

Potkýnajúc sa o vlastné nohy v hlúčiku ľudí som sa dostala až pred inštitút. Zježili sa mi chlpy na krku.

Nechcem tam ísť.

Neznesiem toľko neprajných pohľadov...

                        ...toľko zhnusenia...

                                         ...neutíchajúce hlasy...

Neznesiem, keď sa na mňa nedokáže pozrieť. Viac už nevládzem.

A napriek tomu som tam vkročila s úsmevom na perách. Nepočúvala som vlastnú pieseň škrípajúcich kostí.

Snažila som sa nájsť jedny jediné oči.

                          Oči, ktoré sa navždy odvrátili.

                                             Oči, ktoré ma rozochveli.

                                                           Oči, ktoré som nadobro stratila.

Výdych.