Viac ako ČLOVEK

8.kapitola

"Alia! Alia zobud sa!"
Ospalo sa otočila k osobe ktorá ju budila. Prekvapil ju Kristínin vystrašený výraz. Pomaly si sadla. Vtedy si to všimla. Spod bieleho obväzu vytrčala jej pokožka. Zarazila sa.
"Máš šťastie,že som vlšla len ja. Premienaš sa zo spánku?"
"Nie! Nikdy sa mi nič podobné nestalo."
Kristína prešla k skrini. Kým sa v nej hrabala,Alia si zaplietla vlasy do vrkoča. Kristína jej podala tmavomodrú mikinu s kapucnou,čierne tričko s dlhým rukávom a čierne tepláky. Alia sa na nu vdačne usmiala. Kristína odišla. Neveriacky si prezerala svoje modré ruky. Bola zmätená. Stále jej nešlo do hlavy ako sa mohla nevedome premeniť. Obliekla sa do vecí ktoré jej dala Kristína. Šla si opláchnuť tvár. Pozerala na svoj odraz v zrkadle. Zatvorila oči dúfajúc,že ked ich otvorí bude znovu človek,no nestalo sa. Dala si na hlavu kapucnu a omaly schádzala dolu schodmi.

Matilda s Kristínou boli v kuchyni. Porozne ju sledovali. Sadla si na gauč do obývačky. Matilda si k nej prisadla.
"Al,varovali ma ,že sa toto stane."
"Kto ťa varoval? Prečo si mi to nepovedala?"
"Sanitári. Vraj sa to stáva len zriedka a trvá to 2-3 dni. Zapríčinila to krv z infúzie. Je z jedného starších Argarikov. Tí žili prevažne vo vode."
Nič na to nepovedala. Mala rada svoje pravé ja,no teraz by bola radšej človekom. Bez slova višla von. So sklonenou hlavou kráčala k jazeru.

Poobzerala sa ,aby sa uistila,že tu nikto nie je. Sedela na brehu jazera,ked sa strhla na zvuk prichádzajúceho auta. Posunula sa smerom ku kríkom. To auto veľmi dobre poznala. Vystúpil a zabuchol za sebou dvere. Bol sám. Pohľad upieral na jazero. Tak rada by šla za ním a podakovala mu,no bránil jej v tom jej momentálny vzhľad. Ako by mu vysvetlila ,že je v poriadku ked bola v stave z ktorého sa človek dostáva zopár dní a jej sa to podarilo za den.

Pokúšal sa hodiť žabku,no moc mu to nešlo. Naklonila sa aby nanho lepšie videla. Zarazil sa. Stál a niekde sa pozeral. Všimol si ju. Vstala a bežala smerom k farme. Ked si bola istá,že nejde za nou spomalila.

Zapadajúce slnko zafarbilo oblohu do orandžova. Kochala sa hrou farieb na oblohe. Pár bielich pramienkov jej pošteklilo tvár. Šla čoraz pomalšie. Slnko takmer zapadlo ked dorazila na farmu. Jeden den má za sebou. Sadla si na lavičku pri dome. Otvorili sa dvere a po chvíli si k nej prisadla Kristína.
"Kde si bola?"
"Trochu sa prejsť."
Kristína chápavo prikývla. Cítila sa zvláštne. Závidela Kristíne jej ľudský vízor. Sledovala oblohu na ktorej sa začali objavovať prvé hviezdy. To ticho ju mučilo. Vstala a stratila sa v stajnich.

Oprela sa o prázdny box. Hľadela do zeme. Očami počítala steblá slami na zemi. Začula kroky približujúce sa k nej. Osoba zastale vedľa nej. Zdvihla hlavu. Stála tam Matilda.
"Pod sa najesť."
"Zachvíľu."
Matilda len prikývla. Zaváhala,no napokon odišla.

Okolo desiatej vošla do domu. Jediné svetlo bolo v kuchyni. Kristína umývala riad. Alia si sadla za stôl. Po chvíli si k nej prisadla Kristína.
"Myslela som,že si rada ked môžeš byť sama sebou."
"Ale nie prori svojej vôli."
"Dva dni to ešte vydržíš. Možno to vyprchá skôr a opäť budeš veverička."
Alia sa pousmiala. Kristína si šla ľahnúť. Alia ostala sama. Hlavu jej zaplavilo množstvo myšlienok. Vložila si tvár do dlaní ,aby aspon nachvíľu spomalila tok myšlienok. Pretrela si tvár. Zhasla a pomaly vyšla do izby. Mikinu prevesila cez noční stolík. Čierne tričko vymenila za tielko.

Dlho do noci sa prehadzovala. Nevedela zaspať. Vstala a prešla k oknu. Sadla si na parapet. Sklenenná výpln príjemne chladila. Oprela si o nu čelo a po lícach sa jej začali kotúlať slzy. Bez rozmýšlania vybehla von. Bežala k jazeru.

Pôda jej chladila bosé chodidlá. Mesačná svit rozligotal jej modrú pokožku. Striasla sa od zimy. Bola takmer pri jazere ked zastala. Otočila sa na odchod,no nedaleko nej praskol konárik. Pozrela tým smerom. Zahliadla siluetu akého si zvieraťa. Pomaly si čupla. Hľadela zvieraťu priamo do očí. Zviera sa jej zrejme zľaklo a rozbehlo sa preč. Rozutekala sa za ním.

Takmer vybehla z lesa ked zbadala známeho chlapca. Zviera za ktorým bežala bol jeho pes. Čierny nemecký ovčiak okolo neho poskakoval. Sadla si za strom a sledovala ho ako sa hrá so psom. Vizeral šťastne,no vždy ked jeho pes plával pre konár ktorý mu hodil do jazera,niečo mu smutne skrútilo tvár. Pomaly sa postavila. Pohla sa dopredu aby lepšie videla jeho tvár. Pod nohami jej zaprašťal konárik. Chlapec sa strhol jej smerom. Hľadel jej priamo do očí,do jej bielich očí. Rozbehla sa preč. Bežal za nou. Malé vetvičky jej škriabali chodidlá. Cítila sa ako lovená zver. Takmer bola na farme ked sa potkla. Rýchlo vstala. Koleno ju štípalo a na teplákoch bola veľká diera. Vbehla do stajní. Kone znervozneli. Ignorovala ich. Vbehla do prázdneho boxu. Naskočili jej zimomriavky. Začula kroky. Vtisla sa do rohu boxu v ktorom sa skrývala. Schúlila sa do klbka. Srdce jej prudko tlklo. Kone konečme stíchli. Počula jeho dych. Zrejme sa je vdaka krvy z infúzie zlepšili zmysli. Zastal pri boxe kde bola ukrytá. Telo jej zalial chlad. Oči sa jej pomaly zatvárali a nedokázala kontrolovať svoje telo. Stratila vedomie. Hlava jej narazila na tvrdú podlahu v stajni.