Telefón neprestával zvoniť,začala ju zaplavovať strach. Max sa po pár minútach rozhodol zdvihnúť,nestihla ho zastaviť.
"Prosím? Áno je tu,moment."
Vzal ju za ruku,dotiahol k telefónu a podal jej slúchadlo.
"Haló?"
"Alia,okamžite sa musíš vrátiť na farmu!"
Matildin hlas bol nasiaknutý strachom,čo sa tam deje? Po dlhej chvíli sa z druhej strany ozval mužský hlas,ktorý veľmi dobre poznala.
"Dúfam,že poslúchneš svoju tetu. Máš 24 hodín na to,aby si sem dorazila inak si z nich spravím živé terče."
Ticho,zložil. nemo stála pri telefóne,slúchadlo jej vykĺzlo z rúk. Max ho odložil,privinul si ju k sebe a hladil ju po vlasoch.
"M...M...Max?"
Hlas sa jej od toľkého strachu chvel,stále počula v hlave hlas Frederikovho otca.
"Áno?"
"Musíme sa vrátiť."
Zarazene na ňu hľadel,strhli sa na opätovné zvonenie telefónu. Max ju pevne držal v náručí,no ona sa aj chvela od strachu. Odtiahla sa od Maxa,zhlboka sa nadýchla a zdvihla telefón. Do trasúcich sa rúk vzala slúchadlo.
"Haló?"
"Zabudol som ti oznámiť zopár podmienok. Okrem tých 24 hodín nesmieš prísť v sprievode policajtov a nechaj niekde aj toho svojho fešáka,inak všetkých zastrelím a on bude prvý."
Ticho,podlomili sa jej kolená,takmer sa zrútila na zem,no Max ju stihol zachytiť. Potriasla hlavou,uložila slúchadlo na jeho miesto a bez slova odišla do spálne na poschodí.
Dlhú chvíľu bezvýznamne hľadela do otvorenej skrine,chcela odtiaľto uniknúť čo najďalej. Mala pocit,ako by z nej niečo vysávalo energiu. Max sa posadil za ňu na postel a silnou ju objal,stále mala oči plné strachu. Povzbudivo sa na ňu usmial,no ona sa nedokázala usmiať. Vstala z postele a začala hádzať oblečenie do veľkej cestovnej tašky.
Natiahla na seba svetlomodré džínsy,biele voľné tričko a zaviazala šnúrky na červených converskách. Max stál nad ňou,s cestovnou taškou prevesenou cez plece,spoločne vyšli z chaty.
"Max?"
"Áno?"
Podišiel k nej,uprene mu hľadela do temných očí,ktoré boli plné strachu. Silno ho objala,okamžite jej objatie opätoval.
"Nech sa stane čokoľvek,chcem aby si vedel,že ťa ľúbim,veľmi ťa ľúbim."
Otlačok jeho pier pomaly mizol z jej porcelánového čela.
"Tiež ťa ľúbim."
Odomkol auto,vhodil dnu tašku a otočil sa k nej. Možno tu stojí posledný krát,,možno mu naposledy povedala,že ho ľúbi a možno to je celé len jeden zlý sen,z ktorého sa onedlho zobudí.
ESTÁS LEYENDO
Viac ako ČLOVEK
FantasíaBoli všetko a nič, svetlo a tma, človek a zviera. Protiľahlé poly priťahované neskrotnou silou, ktorá bola každou sekundou silnejšia. Boli si cudzí a predsa sa do detailu poznali. Nerozprávali sa a aj tak rozumeli každému slovu. Boli tak rozlišný, n...
