Viac ako ČLOVEK

11.kapitola-1.časť

Alia zbadala farmu. Celú cestu sa bez prestávky rozprávali.
"Tak,si doma."
Vypol motor. Vyzeral smutne. Jednou ruku zovieral volant a druhou držal kľúče. Zrejme sa cíti rovnako ako ona. Najradšej by s ním ostala. Položil si ruky na kolená a pohľad uprel pred seba.
"Max si...si v poriadku?"
Pehrabol si vlasy a smutne na nu pozrel.
"Len som rozmýšlal,kedy ťa znovu uvidím."
Znovu hľadel dopredu. Bolelo ju,ked ho videla takého smutného.
"Máš tu mobil?"
Venoval jej nechápavý pohľad. Naklonil sa cez nu a začal sa hrabať v priehradke. Po chvíli vytiahol mobil. Podal jej ho. Vystúpil a vošiel do domu. Napísala mu svoje číslo a pridala k nemu fotku. Mobil nechala položený na sedadle vodiča. Vyšiel von s jej červenými converskami v ruke. Otvoril dvere na srtane spolujazdca a podal jej topánky. Neochotne sa obula. Vyskočila z auta. Dvere a za nou zabuchli. Stála oproti nemu. Je ešte nižšia ako si myslela. Nemo si hľadeli do očí. Pár neposlušných pramienkov jej spadlo do tváre. Odhrnul ich a jemne sa končekmi prstov dotkol jej líca. Postavila sa na špičky. Na moment zaváhala,no jej pocity ju prekonali. Venovala mu malý bozk na líce. V momente očervenel. Skôr ako sa spamätal,stála vo dverách s úsmevom. Zamávala mu. Čo najrýchlejšie vybehla hore do izby. Sedel v aute a pri pohľade na displej mobila sa šťastne usmieval. Auto po pár minútach zmizlo.

Dopriala si sprchu. Len čo vyšla z kúpelne,Kristína sa jej zavesila okolo krku.
"Konečne si doma. Nevieš si predstaviť ako som sa o teba bála!"
Podarilo sa jej vyšmiknúť z Kristíninho zovretia. Mala na sede jeho mikinu a riflové šortky. Alia sa usadila na posteli. Kristína sa zvalila vedľa nej. Vdychovala jeho vônu,ktorá sa držala na mikine.
"Nevedela som,že tu máš takúto mikinu."
"Nie je moja."
"To je jeho?! Nespomínam si,že by v noci mal mikinu."
"Dal mi ju dnes."
"Oo on ťa bol pozrieť. To je milé!"
"Nebol ma len pozrieť. Doviezol ma sem."
"Aha. Počkaj,počkaj čo? A to si mi chcela kedy povedať? Môžeš začať,počúvam ťa!"

Ked dohovorila Kristína na nu nechápavo pozerala. Vynechala to,že stretli Frederikovho otca. Kristína to zhrnula ako prvé rande. Alia si to uvedomila už vtedy,ked sedeli pred reštauráciu na stole. Stále jej to kazila spomienka na tvár Frederikovho otca. Najradšej by bola stále s Maxom. Aspon že má jeho mikinu. Dúfala,že dnešok nebol len sen ktorý sa za malý moment rozplinie. Kristína odišla z izby. Aliu dobehla únava a zaspala.

Jej telo pomaly klesalo na dno jazera. Nebola viac ako človek. Ryšavé vlasy tmavli a z úst jej unikli posledné bublinky kyslíka. Zrak sa jej rozmazal. Niekto ju pevne chytil za zápästie a vytiahol z vody. Len čo bola von z vody,ocitla sa v nemocničnej izbe. Pomaly podišla k posteli. Ležal na nej Max popripájaný na všetky možné prístroje. Naklonila sa k nemu,zatvorila oči a jemne ho pobozkala. Ked ich otvorila bola v kryte kde ju držal Frederikov otec. Ruky ma spútané za chrvtom a putá boli krátkou reťazou pripevnené k stene.Ťažké dvere sa pomaly otvorili. Po podlahe sa sklzlo Maxovo telo. Ležal tvátou k zemi s rukami spútanými za chrbtom. Do malej miestnosti vošiel Frederikov otec. Zdrapol Maxa za vlasy,čím ho donútil kľaknúť si. Maxova tvár bola dobitá. So slzami v očiach hľadel na Aliu.
"Mijulem ťa."
Len čo dopovedal ,Frederikov otec mu prerezal hrdlo.
"Max!"

Strhla sa zo sna. Po tvári jej stekali slzy a vlasy vzadu na krku mal zlepené potom. Zhlboka dýchala. Lúče zapadajúceho slka zafarbovali izbu do orandžova. Maxovu mikinu vymenila za voľné tričko. Pomalým krokom zišla dolu. Nik tam nebol. Napila sa. Pohľadom blúdila niekdo vo vzduchoprázne. Oprela sa o kuchynskú linku. Studenou vodou si opláchla tvár. Myšlienka na ten hrozný sen jej zdvyhla žalúdok. Pri zabuchnutí vchodových dverí sa prudko otočila. Bez slova pribehla k Matilde,objala ju a začala plakať.
Matildu to zaskočilo. Po pár minútach si sadli k stolu.
"Ali čo sa stalo?"
"Cestou z nemocnice sme stretliFrederikovho otca. Bojím sa,že ublíži Maxovi."
"Nič také sa nestane,neboj sa."
Matilda sa na nu povzbudivo usmiala,niečo si vzala a odišla. Osamela. Chcela byť znovu v jeho blízkosti. Zbehla si skontrolovať mobil. Nič! Cítila sa ešte viac sama. Kristína vbehla do izby. Pri pohľade na Aliinu smutnú tvár jej zmizol úsmev.
"Chýba ti,však?"
"Veľmi."
"Aj ty mu chýbaš."
"Ako vieš?"
"Videla som to na nom. Cíti k tebe to isté,čo ty k nemu."
Trochu sa jej zlepšila nálada.

Pomaly kráčala k jazeru. Všade naokolo bola tma. Mal by ju rád keby vie čo je zač? Monštrum!

Skočila do vody. Závoje na okrajoch paží a nôh sa krásne vlnili. Zatvorila oči a nechala svoje modré telo klesnúť ku dnu. Rastliny jej jemne šťeklili telo.

Na farmu sa vrátila tesne pred svitaním. Pozrela sa na východ slnka a prešla dnu do obývačky. Možno mala ostať doma v bezpečí zaprášenej knižnice. Prezerala sa svoje argaríske znamienko. O pár centimetrov dalej bola jazva po dýke. Ešte,že je argarik. Ich zranenia sa hoja rýchlo ,preto sa niektorí dožívajú viac ako dvesto rokov. Upadla do ríše snov.

Zobudila sa okolo poludnia. Slnečé lúče prenikajúce dnu vytvárali krásnu atmosféru. Stále sa cítila veľmi unaveno. Ako keby mesiace nespala. Vyšla hore do izby. Vzala jeho mikinu,ľahla si na postel a objala ju. Jeho vôna jej zaliala nos. Cítila sa viac a viac unaveno. Zrejme to bude tou argarískou krvou z infúzie a možno je len psychicky unavená z toho všetkého. Zaborila tvár do látky čiernej mikiny. Po pár minútach upadla znova do ríše snov.