Viac ako ČLOVEK

9.kapitola

Pomaly plávala. Voda v jazere jej jemne hladila telo. Otočila sa na chrbát a sledovala svoje modré telo. Ruku si dala pred tvár aby si prezrela plávacie blany.

Pokožka jej vybledla,blany zmizli,vlasy jej zhrdzaveli a začala sa topiť. Pomaly klesla ku dnu. Slnečné lúče sa predrali hladinou. Usmiala sa a z úst jej vyšli posledné bublinky kyslíka.

Niečia ruka ju chytila za zápästie. Dalšia ju držala za bok. Pevný stisk ju trochu prebral. Niekto ju vytiahol z vody.

Veľmi silný tlak. Cítila ako jej vykašľaná voda steká po lícach. Otvorila oči,no hned ich zavrela. Silné slnečné lúče ju oslepili. Znovu pomaly otvorila oči. Známa postava sa k nej sklánala. Spoznala havranie vlasy a temné oči. Pomaly si sadla. Navzájom si hladeli do očí. Naklonil sa k nej ešte bližšie a pobozkal ju...

Chlad jej zovieral celé telo. Nedokázala sa pohnúť. Bola pri vedomí,no nedokázala otvoriť oči,pohnúť sa ani prehovoriť.

Niekto ju pevne držal za ruku. Niečo ju tlačilo na tvári. Na chrbte ruky mala tiež niečo. Silné biele svetlo ju nútilo ešte viac zatvoriť oči. Počula hlas,no nedokázala ho rozoznať.

Zažmurkala. Konečne dokázala ovládať svoje telo. Chvíľu jej trvalo kým spoznala kde je. Ležala v nemocničnej izbe. Na tvári mala dýchaciu masku a v ruke kanylu. Jej porcelánová pokožka takmer splívala s bielimi návliečkami. Je znovu človek! Konečne si všimla kto ju drží za ruku. Sedel pri nej chlapec od jazera.

Pod očami mal kruhy. Vyzerá veľmi unavene. Musí tu sedieť dlho. Zažmurkala. Nezdá sa jej to! Krásne sa usmial,ked si všimol,že sa prebrala. Pustil jej ruku a vybehol z izby. Vrátil sa so sesričkou a doktorom. Ostál stáť pri stene. Sestrička jej dala dolu dýchaciu masku. K Alii sa otočil doktor.

"Slečna mohli by ste mi prezradiť svoje meno?"
"Alia,Alia Matúšová."
"Slečna Matúšová koľko máte rokov?"
"Šestnásť. Nechcem byť drzá,ale uistujem vás,že si všetko pamätám."
Doktor bez slova prikývol.Pobral si všetky papiere a spolu so sestričkou odišiel. V izbe zavládlo ticho. Chvíľu na seba nemo hľadeli ako vtedy ked doniesol na farmu Frederikovho otca. Po pár minútach si sadol na stoličku pri posteli.
"Ahoj!"
Počula v jeho hlase nervozitu. Aspon nie je sama.
"Ahoj!"
"Ako sa cítiš?"
Jeho temné oči boli plné strachu. Že by sa o nu bál?
"Zvláštne. Chvíľu ako po údere do hlavy a chvíľu úplne v pohode."
"Poriadne si si udrela hlavu."
"Dakujem!"
Nechápavo na nu pozrel. Je tak rozkošný! Musela sa usmiať.
"Myslím,že podakovanie je vzájomné."
"Pomohol si mi viac ako ja tebe."
"To je pravda."
"Stále neviem ako sa voláš."
"Max."
"To znie tak cudzo."
"Som Maximilián,no to je veľmi dlhé. Tvoje meno je zaujímavejšie."
"Asi áno. Ako dlho si tu?"
"Priviezli ťa o jednej a teraz je asi päť,takže asi áno."
"Musíš byť unavený. Je obdivuhodné,že si ostal tak dlho s cudzím človekom."
"Myslím,že si nie sme až tak cudzí.
Chcela odpovedať,no do izby vbehla Kristína s Matildou. Max sa postavil k stene...

Z Maxovho pohľadu...
Hodiny ukazovali presne polnoc. Max ešte stále nespal. Nedokázal prestať myslieť na dievča od jazera. Postavil sa z postele a pomaly kráčal do kuchyne. Diego,čierny nemecký ovčiak,sa mu momotal okolo nôh.
"No čo fešák,pôjdeme sa prejsť?"
Obliekol si tepláky,tričko a šiel sa obuť. Diega naložil do auta. Presne vedel kam idú. K jazeru!

Diego vybehol z auta a stratil sa medzi strommy. Max pomaly kráčal k brehu,kde najčastejšie videl to krásne dievča. Stále premýšľal nad tým,či osoba v kapucni bola ona. Strhol sa na zvuk dupotajúcich láb. Diego vybehol z lesa.

Vždy ked hodil Diegovi konár do vody,pozorne sledoval hladinu. Vždy si spomenul na to ako vyťahuje krásne dievča z vody. Spomedzi stromov sa ozvalo prasknutie konára. Medzi stromami stála postava ktorá mu bola veľmi povedomá,no niečo mu nanej nesedelo. Nemo na seba hľadeli.

Postava sa zvrtla a bežala preč. Len čo sa spamätal,rozbehol sa za nou. Dobehol až na farmu. Postava zmizla v stajniach. Pomalým,váhavým krokom kráčal za nou.

Niečo ho ťahala k prázdnemu boxu. Už,už ho chcel otvoriť,no niečo z vnútra boxu vypadlo von,otvorilo vráta a s veľkým dunením dopadlo na trvdú podľahu. Ryšavé vlasy mu hned udreli do očí. Okamžite si k nej kľakol. Bola v bezvedomí. Vzal ju na ruky a pomaly s nou v náručí kráčal k domu. Diego pobehval okolo. Štekal ako zmyslov zbavený. Len čo vystúpil na vonkajšiu verandu,otvorili sa vchodové dvere. Hnedovlasé dievča ktoré najčastejšie videl s ryšavkou na neho vydesene hľadelo.

"Č...č...čo sa jej stalo?"
"Netuším. Ked som ju našiel ležala v bezvedomí v stajniach."
Dievčina vo dverách ho pozvala dnu. Bez váhania položil ryšavku na gauč. Sadol si na zem a chytil ju za ruku. Hnedovláska niekam telefonovala. Položila mobil na stôl.
"O chvíľu príde sanitka."
Len prikývol. O pár minút ju nakladali do sanitky. Boli to rovnaký sanitári ako predvčeron pri jazere.
"Môžem ísť s nou? "
"Ale,ale dievčina má strážneho anjela. Nastúp si!"
Prikývol a naskošil do sanitky. Sanitár ju ponapájal na všetky možné prístroje a prešiel do predu. Sanitka naštartovala.

Celú cestu ju držal za ruku. Jej porcelánová pokožka kontrastovala s ryšavými vlasmi. Ešte nikdy nevidel tak krásne dievča.

V nemocnici asi hodinu sedel na chodbe. V jej izbe boli snád všetci doktori z oddelenia. Konečne odišli. Postavila sa pri neho sestrička.
"Môžete ísť za nou."
Bez slova vstal a vbehol do izby. Zabolelo ho pri srdci,ked hľadel na jej bezvládne telo. Okolo nej blikali,pípali a vrčali všetky možné prístroje. Vzal stoličku z roku izby a položil ju k jej posteli. Posadil sa. Jemne ju chytil za ruku. Stále vyzerá ako porcelánová bábika. Dlhú dobu na nu bez slova hľadel. Prehol sa dopredu,zovrel jej ruku v dlaniach,priložil si dlane s jej rukou k čelu a všetko si premietal v mysli. Bolestne si vzdychol.
"Neviem či ma počuješ,ale ak náhodou áno chcem sa ti podakovať sa záchranu života. Odkedy som ťa prvý krát videl nedokážem myslieť na nič iné okrem teba. Ach! Prečo,prečo sme sa nemohli stretnúť v lepšej situácií?!"
Pustil jej ruku. Unavene si pretrel tvár. Znovu ju chytil za ruku. Hľadel do zeme a blúdil v myšlienkach,ked zacítil,že pohla rukou. Pozrel hore. Nikdy nebol tak šťastný ako v momente,ked sa prebrala. Hľadela na neho tými krásnymi,veľkými,zelenými očami. Šťastne sa usmieval. Rýchlo vybehol z izby.

K izbe akurát mieril doktor spolu so sestričkou.
"Ona...ona sa prebrala."
Pridali do kroku. Hned po nich vošiel do izby. Postavil sa k stene. Doktor sa jej začal vypytovať štandardné otázky,aby si overil či nestratila pamäť.

Doktor so sestričkou odišli. Izbou sa rozlahlo ticho. Nevedel sa na nu vynadívať. Je prekrásna! Sadol si na stoličku pri posteli.
"Ahoj!"
"Ahoj!"
"Ako sa cítiš?"
"Myslím,že podakovanie je vzájomné."
"Pomohol si mi viac ako ja tebe."
"To je pravda."
"Stále neviem ako sa voláš."
"Max."
"To znie tak cudzo."
"Som Maximilián,no to je veľmi dlhé. Tvoje meno je zaujímavejšie."
"Asi áno. Ako dlho si tu?"
"Priviezli ťa o jednej a teraz je asi päť,takže asi áno."
"Musíš byť unavený. Je obdivuhodné,že si ostal tak dlho s cudzím človekom."
"Myslím,že si nie sme až tak cudzí."
Do izby vbehlo hnedovláse dievča a zrejme Aliina mama. Max sa oprel o stenu.
x x x
"Ali,zlatko ako ti je?"
"Dobre."
Hľadela na Maxa. Prezeral si ju jeho temnými očami. Kristína ju silno objala. Matilda si sadla na stoličku na ktorej pred tým sedel Max. Do izby vošla sestrička.
"Ako vidím,vaša návšteva sa rozrástla."
"Ako dlho si ma tu necháte?"
"Zotavujete sa veľmi rýchlo. Ostanete tu do zajtra poobedia a potom budete môcť ísť domov. Vy ste jej matka?"
"Teta."
"Podte nachvíľu so mnou."