Viac ako ČLOVEK

18.kapitola

Telo jej spaľovala horúčava. Skrúcala sa v krčoch. Bolesť ju bodala po celom tele. Miestnosť ,v ktorej ležala bola zahalená rúškom tmy. Zaknučala od bolesti. Nikde nikoho nevidela.
Ruku,ktorú jej poškriabala Saša mala pevne obviazanú.

Do izby vbehol Max. Ustráchane na nu hľadel. Okamžite k nej pribehol. Venovala mu vystrašený pohľad. Pohkadil jej horiace čelo. Zhrozil sa,ked jeho dlan spočinula na jej čele. Do izby vošiel jeden zo sanitárov,no bol v civile. Prstami ťukal do ampulky. Tekutina v ampulke bola kovovo sfarbená. Z ampulky sa v okamihu stala nepekne vyzerajúca injekcia. Aliin strach sa vystupnoval. Sanitár vydezinfikoval miesto,kam o pár sekúnd vpychol ihlu. Zaťala zuby.
Cítila ako sa kovovo sfarbená tekutina rozlieva do žíl po celom jej tele. Bolesť pomaly ustupovala. Sanitár jej odviazal doškriabané predlaktie. Pod obväzom sa skrávali tri dlhé jazvy. Max na ne prekvapene hľadel.
"Čo ste jej to vpichli?"
"Protijed."
"Protijed?!"
Jej vydesený výkrik upútalich pozornosť. Hrdlo jej stiahol strach o život,ktorý toto leto takmer stratila. Max si ustarostene pretrel tvár. Chvíľu mala pocit,že v jeho očiach vidí slzy.

Jej veľké zelené oči si pozorne prezerali sanitárovu tvár,čakajúc naodpoved. Ten sťažka preglgol s pohľadom upretým na jej vydesenú tvár.
"Garkosovia majú v patúroch jed. Pokiaľ sa do 24 hodín nepodá protijed ,osoba s garkosím jedom v tele zomrie."
Oči jejtakmer vypadli z jamiek. Túto informáciu nenašla v žiadnej z kníh. Ako je možné,že to v žiadnej knihe nebolo? Ako to,že Sašu neodhalila? Myšlienky sa jej sklbili do nepríjemného klbka,ktoré ju miatlo viac,než myšlienka na opakujúce sa riziko smrti. Toto leto mohlo byť jej najkrajším vdaka Maxovi,no číhajúca smrť to neustále kazí.

Pomaly si sadla. Okamžite sa jej zatočila hlava. Zažmurkala. Ked otvorila oči čakalo ju nepríjemné prekvapenie. Jej pokožka bola kráľovsky modrá a vlasy spolu s očami snehovo biele. Závoj na doškriabanom zápästí sa zrástol,no špatili ho tri dlhé jazvy.
"Už zase?!"
Nahnevane zavrčala. Jeden nepríjemný pohľad venovala sanitárovi.
"To nič! Telo sa premenilo,aby protijed rýchlejšie a lepšie účinkoval. Potrvá to len pár hodín."
Sanitár zo strachu z dalších otázok radšej odišiel. Zvesila nohy z postele. Max sedel na stoličke pri posteli. Sklonila hlavu,ked si všimla jeho fascinovaný pohľad.

Očami počítala ligotavé pehy rozsipané po jej stehnách. Nechcela,aby ju takto videl. Áno,vedel o tom kto je,no aj tak jej to bolo nepríjemné. Prvý krát v živote chcela byť obyčajný človek. Nič viac,nič menej. Ustarostene si vzdichla. Sadol si vedľa nej na posteľ. Cez pramienky bielych vlasov si prezerala jeho tvár. Usmieval sa.

Vstala z postele a chcela sa ísť osprchovať,no nedovolil jej to. Chytil juza boky. Nechápavo nanho pozrela. Usmial sa a posadil si ju na kolená. V momente ako zacítila jeho vônu,zavesila sa mu okolo krku. S nou v náručí si ľahol. Silno ju objal. Zanechaj otlačok pier v jej vlasoch.
"Nedovolím,aby ti niekto další ublížil."
"Nechcem,aby ti niekto ublížil len kvôli mne. Mám ťa naozaj rada Max. Nechcem o teba prísť."
Ležala na jeho hrudníku. Zopár neposlušných pramienkov jej zastrčil za ucho. Zahľadel sa hlboko do jej očí,ktoré zdobili biele dúhovky. Znervoznela. Tváril sa tak vážne,ako ešte nikdy.
"Ľúbim ťa tak ako ešte nikohoa spravím čokoľvek,aby si bola v bezpečí."