Viac ako ČLOVEK

22.kapitola

Stále mala pred očami Maxovo mŕtve telo,už druhýkrát sa jej snívalo o Maxovej smrti. Silno ju objal,nereagovala iba nehybne sedela na posteli s pohľadom upretým do prázdna.

"Alia upokoj sa,bol to len zlý sen."

Otočila sa k nemu,stále mala oči plné toho neopísateľného zhrozenia. Oprela sa o jeho hrudník,pomaly si ľahol neprestávajúv jej hľadieť do očí. V maxovi očiach sa kdesi v tej temnote myhotal strach. Ležiac na jeho hrudníku,si znovu a znovz prezerala jeho tvár. Neprežila by keby ho stratí,nedokázala si život bez neho predstaviť. Momentálne je osobou,na ktorej jej najviac záleží a za nič na svete ho nechce stratiť.

"Alia?"

"Áno?"

Zelené dúhovky jej veľkých očí si stále prezerali maxovu dokonalú tvár. Nedočkavo čakala na to,čo povie. Hral sa z jej vlasmi,končekmi prstov prešla po jeho obnaženom hrudníku.

"Nejdeme si zaplávať?"

Okamžite sa jej v očiach objavili neposedné iskierky,je dokonalý! Hneď vyskočila na nohy,začala sa prehrabávať v skrini,v snahe nájsť plavky. Víťazoslavne sa vystrela s plavkami v ruke. Podišliel k nej,ovynul paže okolo jej trupu a zahľadel sa jej do očí. Plavky odhodila na posteľ,ovynula ruky okolo jeho krku. V okamihu si ju pritiahol bližšie k sebe.

"Milujem ťa Alia."

Zanechal otlačok pier na jej porcelánovom čele,silno ho objala.

"Milujem ťa."

Po jej slovách uvolnil objatie,vzal jej tvár do dlaní a pobozkal ju.

Hmla,ktorá sa ešte pred nedávnom vznášala nad jazerom sa už dávno rozplinula. Chladný horský vzduch ju objal,pomaly zostúpila po chodíkoch a stratila sa pod vodnou hladinou. V chladnej vode sa cítila takmer tak, ako doma v horskom jazere. Strhrla sa na nepatrný dotyk,Max sa držal na hladine oproti nej. Obom sa prudko dvíhali hrudníky,pobozkala ho. Bolo ťažšie udržať sa nad hladinou ako si myslela,zalapala po vzduchu. Znovu mu tvár zdobil ten zasnený pohľad,so smiechom rýchlo odplávala preč. Max sa po chvíli spamätal,počkal kým bude Alia dosť ďaleko a potom sa ponoril. Keď si všimla,že Max niekam zmizol,pomaly plávala späť.

"Max?!"

Nič,všade okolo nej sa nieslo desivé ticho, Zrazu sa ocitla pod hladinou,podvedome tušila,že niečo také spraví. S Aliou v náručí sa vynoril,hneď mu do tváre šplechla vodu. Začali sa navzájom potápať,keď sa je podarilo dostať z jeho zovretia,rýchlo doplávala ku schodom. Bola už na terase,keď sa Max dostal k schodom. Stál na predposlednom schode,dobehla k nemu a sotila ho do vody. Skôr ako sa nazdala,ju naháňal po dosť rozlahlej terase. Dobehol ju,objal okolo pása a zdvihol nad zem. Smiala sa,bola tak šťastná ako ešte nikdy. Na malý moment povolil zovretie,okamžite to využila a vbehla do chaty.

Zastala na jednej strane jedálenskeho stola,on stál na tej druhej.

"Chytím ťa!"

"Tak to si pozriem."

Zasmiala sa,no on sa tváril vážne. Posadila sa na stôl,postavil sa k nej a dlane položil na jej kolená.

"Chytil som ťa."

"Nie nechytil,sama som sa vzdala."

Jeho víťazoslávny úsmev hneď poklesol. Vzal ju za pás čím ju donútil postaviť sa. Cítila jeho dych na lícach,už už sa ich pery takmer spojili,keď sa obaja strhli na zvoniaci telefón.

"Nie,nie,nie! Ako,ako je možné,že nás našli?"

Skryla si tvár do dlaní,možno útek nebol ten najlepší nápad.