Viac ako ČLOVEK

5.kapitola

Alia bola v koncoch. Každé ráno šla behom do mesta a späť. Celý týžden ho nestretla,dokonca ani nebol s partiou pri jazere. Kondičku akú má teraz ešte nemala. Behanie sa zapísalo medzi jej obľúbené športy. Doobeda behala,poobede jazdila a v noci plávala.

Zaviazala šnúrky na bežeckých teniskách,slúchadla si dala do uší a vybehla. Okolo jazera,na cestu až do mesta. Na križovatke kde ho prvý krát videla sa vždy ponaťahovala. Chystala sa vybehnúť,ked ju niekto chytil za rameno. Vystrašene sa obzrela. Stál za nou kamarát chlapca ktorému zachránila život. Usmieval sa na nu.
"Dakujem,zachránila si život môjmu najlepšiemu kamarátovi."
Iba sa pousmiala. Musela vybehnúť inak by sa zrejme rozplakala. Pri jazere si dala menšiu pauzu. Slúchadla spolu s prehrávačom položila na zem. Sediac na brehu sledovala hladinu jazera. Ticho prerušil zvuk približujúceho sa auta. Srdce jej poskočilo,no ked sa spoza stromou vyrútilo auto ostala sklamaná. Zdvyhla slúchadlá s prehrávačom a krokomm šla na farmu. Kristína ju už netrpezlivo čakala pred domom.
"No čo,stretla si ho?"
"Len jeho kamaráta."
"Nemohol sa len tak vypariť."
"Je málo hodín. Možno len tak skoro nevychádza von."
Kristína len mykla plecami. Hned po obede si šli zajazdiť. Zašli hlbšie do lesa ako zvyčajne. Zoskočila z kona a pozorne si prezerala okolie. Kristína sa pomaly vracala cestičkou ktorou prišli.
"Čakaj ma!"
"Tak ma dobehni!"
Podarilo sa jej dobehnúť Kristínu až pri jazere. Kone priviazali k stromom. Kristína sa bez zaváhania vyzliekla do plaviek a skočila do jazera. Alia chvíľu váhala,no v momente ako sa voda dotkla jej pokožky neodolala. Premenila sa a pomaly klesala ku dnu. Tak veľmi túži po tom znovu ho vidieť. Skryla svoje pravé ja a doplávala k brehu. Kým sa Kristína dostavila na breh,Alia už sedela na koni. Ledva vošli do domu spustil sa lejak. Mračná boli šedé,vonku sa zotmelo. Po pár úderoch blesku a niekoľkých zahrmeniach vypadla elektrina. Našťastie bol na farme záložný generátor. Pokým Matilda s Kristínou jedli večeru,Alia si dopriala studenú sprchu.

Sedela v kuchyni za stolom,vlasy mala zabalené v osuške a očami blúdila po stranách plných písmen. Kristína niekam zmyzla a Matilda si šla ľahnúť. Dlhé pokojné ticho prerušilo otvorenie vchodových dverí. Dobehla k dverám. Chvíľu jej trvalo kým si uvedomila kto stojí oproti nej. Bez slova na seba hľadeli. Ked konečne precitla,všimla si chlapa ktorého podopieral. Gestom mu naznačila aby vošiel dnu. Neznámeho muža uložil na gauč. Rozospatá Matilda pomaly vychádzala z izby,no pri pohľade do obývačky skamenela.
"Čo...čo sa to tu deje?"
"Vysvetlím vám to."

Pokiaľ chlapec od jazera vysvetloval Matilde čo sa stalo,Alia sedela v obývačke a sledovala neznámeho muža. Aspon sa tvárila že nanho dáva pozor. Neznesiteľná horúčava jej spaľovala telo. Nemohla si pomôcť. Jej pohľad bol priklincovaný k chlapcovi. Jeho postava,hlas,pevné držanie tela a to že je tak blízko ju uvádzalo do rozpakov. Muž na gauči zakašľal a oprel sa o lakte. Pohľad uprel k Alii. Trochu ju desil.
"Potrebujete niečo?"
"Pohár vody."
Prikývla a vstala. Prešla okolo chlapca,zacítila jeho pohľad. Bola tak vyvedená z miery,že nalievala vodu do pohára kým nepretiekol. Nezmámi muž jej podakoval. Čo najrýchlejšie vybehla hore do izby. Kristína sa tak zľakla až takmer spadla z postele. Tá prevesila mokru osušku cez dvere a oprela sa o zárubnu. Stále počula jeho hlas z dola.
"Al,si v poriadku?"
Neodpovedala,nevnímala ju. Zaregistrovala Kristínu až vtedy,ked ju poťukala po pleci.
"Al,čo sa stalo?"
Chytila Kristínu za zápästie a dotiahla ju na schody. Kristínu nechala na schodoch a šla dole. Cítila pohľad jeho temných očí. Poťukala Matildu po pleci.
"Al,počkaj chvíľku."
Stretli sa im pohľady. Sklonila hlavu.
"Al zbehni zavolať Frederika,mal by byť pri konoch."
Ked konečne našla Frederika bola mokrá ako myš. Nahnevane ho dotiahla do domu. Bez slova sa rozbehol k mužovi na gauči. Trasúc sa zatvorila vchodové dvere. Pomaly k nej kráčal. Podal jej deku ktorú dala Matilda jemu.
"Dakujem."
Stáli oproti sebe v hlúpom tichu. Stále držala deku v ruke. Vzal jej ju,rozprestrel a prehodil jej ju okolo pliec. Červen sa jej nahrnula do tváre. Prešla ku kuchynskej linke. Ked sa k nemu otočila,stále stál pri dverách.
"Dáš si čaj?"
"Rád."
Práve pokladala šálky na stôl,ked mu Frederik podával rifle a kockovanú bielo-zelenú košeľu. Šiel sa prezliecť do Matildinej spálne. Ešte ani poriadne za sebou nezavrel dvere,do kuchyne dobehla Kristína.
"Naozaj to bol ten ,kto si myslím?"
"Áno. Videla si niekedy tamtoho chlapa?"
"Frederikovho otca?"
Neveriacky zdvyhla obočie. Vôbec tam nevidela podobu. Len čo vyšiel z Matildinej izby,Kristána zmyzla. Vyzeral úžasne,no to ako nemožne mal poskrúcany golier Aliu rozosmialo. Chcel si sadnúť,ale zastavila ho.
"Počkaj!"

Znovu stáli oproti sebe. Stál tak blízko až cítila jeho dych. Narovnala mu golier. Takmer jej spadla deka ktorú mala ešte prevesenú cez porcelánové ramená. Stihla ju zachytiť. Sadla si k stolu a zabalila sa viac do deky. Sledovala hladinu čaju v šálke. To ticho bolo neznesiteľné. Naklonil sa nad stôl ako by chcel niečo povedať,no zazvonil mu mobil. Všimla si že sú sami. Matilda zrejme odišla s Frederikom a jeho otcom. Zdvihol telefon.
"Prosím? Nie niesom doma. Dobre,dobre idem. Čau!"
Nervozne si odpila z čaju. Prehrabol si vlasy a uprene sa na nu pozrel.
"Už musím ísť."
"Si mi dlžný čaj!"
Usmial sa. Po jeho odchode ju naplnil pocit samoty. Dopila čaj. Vždy ked sa pozrela na dvere videla ho odchádzať. Prisadla si k nej Matilda. Pretrela si tvár a zdrvene sa pozrela na Aliu.
"Ako...čo tu robí Frederikov otec?"
"Ten chalan ktorý ho doniesol vravel ,že ho našiel v bezvedomí pri jazere. Hned ako ho naložil do auta sa vraj prebral a presne mu povedal kam ma ísť."
"Čo pre Boha robil v tomto počasí pri jazere?"
"Práve o tomto som s tebou chcela hovoriť...cestou sem vraj spomínal bytosti žijúce v jazere..."
Alia si rukou zakrila ústa aby nevykríkla. Lovci sú skutočný! Čo ak to bol práve Frederikov otec,kto ju pozoroval spomedzi stromov? Je toho na nu veľa. Zopla si vlasy a nechala Matildu sedieť v kuchyni. Bez slova sa zbalila. Dotackala sa dolu s cestovnou taškou.
"Zrejme bude lepšie ak pôjdem..."
"Neblázni,zatiaľ ti nič nehrozí."
"Zatiaľ,no nebudem čakať kým sem nabehne s klietkou."
Sadla si na stoličku vedľa Matildy. Alia ostala sama. Vložila si tvár do dlaní. V mysli sa jej premietalo všetko čo sa dnes stalo. Vyzeralo to tak dobre a ako naschvál sa to muselo pokaziť. Nemala sem vôbec chodiť! Sledovala daždové kvapky ktoré dopadali na sklenennú výpln okna. Matilda sa vrátila v bunde a v ruke mala kľúče od auta.
"Ideme ťa skryť!"
Bez otázok vzala cestovnú tašku a vyšla von do dažda. Cestou do "ukrytu" bolo ticho. Nedokázala nabrať odvahu aby sa spýtala kam idú.

Po hodine cesty zbadala starý motel. Perfektný ukryt! Dážd ustál a vonku bolo mokro. Rýchlo prešli z auta na recepciu. Matilda vybavila izbu a pomaly kráčali chodbou. Pred dverami izby podala Alii kľúčik.
"Z mobilu si vyber kartu a ak budeš chcieť zavolať,volaj z recepcie."
Alia sa zmohla len na prikývnutie. Pomaly odomkla dvere. Neisto vošla do izby. Dúfala že to je len zlý sen. Tašku hodila pri posteľ a zamierila k oknu. Sadla si na zaprášený parapet. Asi dve hodiny len nemo sledovala dianie vonku za oknom. Striaslo ju od zimy. Zliezla z parapetu a začala sa prehrabávať v taške,v snahe nájsť niečo teplé. Skamenela ked sa jej prsty dotkli chladného povrchu. Opatrne vytiahla neznámi predmet. Dýka?! Čepeľ dlhá tridsať centimetrov a prefektne tvarovaná rúčka ktorá jej padla presne do ruky. Netušila že ju niečo tak nebezpečné bude fascinovať. Končekmi prstov prechádzala po strede chladnej čepele.

Zotmelo sa. Dýku položila pod vankúš a snažila sa zaspať. Po asi hodine prehadzovania sa jej to konečne podarilo.

Strhla sa zo spánku. Dvere na izbe buchli a postava sa pomaly približovala k posteli. Nenápadne omotala prsty okolo rúčky dýky. Vyletela z postele. Zhodila nočného navštevníka na zem. Kolenami mu pritlačila ruky k telu a pod krkom mu držala dýku. Svetlo z pouličních lámp sa predralo dnu. Konečne videla tvár cudzinca. Bola to asi 17-18 ročný chalan. Podľa jeho výrazu usúdila,že ho nasmrť vydesila. Rýchlo vyskočila na nohy. Chvíľu mu trvalo kým sa spamätal. Neisto sa oproti nej postavil.
"Čo tu chceš?"
"Ja...no v noci tu prespávam."
Hlas sa mu triasol. Pohľad upieral k Aliinej pravej ruke v ktorej držala striebornú dýku.
"Mohla by si to odložiť?"
"Nemohla. Mal by si si nájsť iný nocľah inak ťa nahlásim na recepcií!"
"Dnes z tejto izby už nevídem."
Opatrne prešla k oknu. Chalan stále vydesene stál pri posteli. Po pár minútach si vyzliekol mikini aj tričko a ľahol si do postele. Neveriacky sa usmiala. Sledovala jeho hridník ktorý sa dvíhal čo raz pomalšie. Nevedomky sa hrala s dýkou.Nečakal že toto dokáže. Chalanov sa straný ako čert kríža a teraz s jedním musí vydržať v malej izbe až do rána...