Viac ako ČLOVEK

4.kapitola

Hnala koňa rýchlejšie a rýchlejšie. Bola čoraz bližšie k jazeru. Ligot vody jej už z ďaleka udrel do očí. Pri jazere nebolo nikoho. Blesk spomalil aby mohla zosadnúť. Priviazala ho,no musela bežať ďalej. Slzy jej zahmlievali zrak a vetvičky ktoré ju šľahali zanechávali po sebe drobné škrabance. Vybehla z lesa,ale už nebola schopná bežať ďalej. V predklone dopredu dopadla na kolená. Vodopády sĺz pomaly rozpúšťali jej ľudskú pokožku. V momente zmodrela,vlasy a oči ostali biele a žiabre sa pevne uzavreli. Vrátila sa k jazeru. Kôň sa jej najprv zľakol,no potom ju spoznal. Jej pokožka sa pri dotyku s vodou stiahla a znovu uvolnila. Žiabre začali fungovať a plávacie blany boli vo vode zreteľnejšie. Voda z prstov jej stiekla do dlane. So zatvorenými očami sa vrhla do jazera. Dovolila vode objímať jej telo,ale teraz by si priala byť doma v horskom jazere. Pokojne hladila listy rastlín na dne jazera keď začula nejaké zvuky. Hladina sa zavlnila a ju zaplavil strach. Oškierala sa dno. Nikto ju nesmie vidieť! Zrejme niekto skáče z móla. Skryla sa do vyšších jazerných rastlín a pozorovala hladinu. Veľké šplechnutie vystriedalo desivé ticho. Z móla sa začali ozývať vydesené ba až hysterické výkriky. Vtedy zbadala klesajúce telo ktoré jej bolo priveľmi povedomé. Váhala či topiaceho sa zachrániť,no len čo zbadala jeho tvár bola rozhodnutá. Vystrelila ako šíp. Opatrne ho vytiahla na breh kde mu bez váhania podala prvú pomoc. Keď konečne vykašľal vodu uvedomila si,že vyzerá ako by ju hodili do múky. Vlasy jej žiarili ako lesný požiar. Chcela ujsť,no keď zbadala hrču ktorú mal na čele napadlo ju,že si jej prítomnosť možno nebude pamätať a tak ostala. Pri pohľade na ňu mal v jeho temných očiach úžas. Nechápala to. Nenápadne sa obzrela,našťastie je už človek. Pomaly si sadol. Vtedy si uvedomila že má stále dlaň na jeho hrudníku. Spoza nej sa ozvali výkriky. Otočila a keď zbadala skupinku ľudí bežiacu k nim znervóznela. Naposledy sa mu pozrela do tváre. Len čo sedela na Bleskovi stratila sa medzi stromami. Tesne pred farmou kôň spomalil. Ohla sa dopredu aby ho mohla pohladiť.

„Chlapče,ty jediný mi rozumieš."

Šla ho ustajniť. Rozpustila si vlasy aby jej rýchlejšie uschli. Boli ešte vlnitejšie ako obvykle. Zatvorila oči a zhlboka sa nadýchlo. Spomenula si ako videla klesať jeho inak pevné telo. Vyzeral ako handrová bábiky. Bol úplne bezmocný. Začali ju štípať oči. Odteraz bude chodiť k jazeru až po zotmení. Bude to bezpečnejšie ako cez deň. Zo zamyslenia ju vytrhlo potľapkanie po pleci. Strhla sa. Kristína mala na tvári zvláštny výraz. Ešte ju takú nevidela.

„Prepáč Al,ja nevedela som..."

„V poriadku."

„Nehneváš sa?"

„Nie."

„Kristína,naklusaj sem!"

Kristína sa spokojne usmiala a stratila sa v stajniach. Alia si sadla v izbe na parapetnú dosku. Rozmotávala slúchadlá,no mysľou bola pri jazere...pri ňom! Konečne ich rozmotala. Aspoň na chvíľu mala v hlave niečo iné ako jeho. Končekmi prstov hladila sklenenú výplň okna. Obloha sa pomaly zatiahla. Po pol hodine začalo silno pršať. Odložila mobil a bez váhania vybehla do dažďa. Matilda akurát vchádzala dnu. Iba neveriacky pokrútila hlavou. Viac ako svitanie Alia zbožňovala plávanie v daždi. Bežala tak rýchlo,ako vládala. Až keď skočila do jazera uvedomila si že je oblečená a bosá. V okamihu ako skočila do vody sa premenila. Otočila sa tak aby videla dopadať dažďové kvapky na hladinu. Keď sa hladina upokojila,vynorila sa. Mraky sa pomaly rozostúpili. Slnko jej pošteklilo tvár. Nechala svoje telo klesnúť ku dnu. Slnečné lúče prepichovali hladinu ako ihly látku. Celý ten čas na nič nemyslela. Pocit momentálneho šťastia niečo kazilo. Stále jej niečo chýba. Vysadla na mólo ,no po chvíli si musela ľahnúť. Všetko čo cítila sa z nej predralo von vo forme sĺz. Nedokázala zastaviť plač. Takmer sa nedokázala kvôli vzlykom nadýchnuť. Upokojila sa až keď bola znovu vo vode. Len čo bola na farme dopriala si studenú sprchu. Obliekla si čierne voľné tričko a tepláky. Posadila sa ku Kristíninmu písaciemu stolu. Ako by svoju ruku vôbec neovládala. Aj keď mala polku portrétu hotovú,stále si neuvedomovala koho kreslí. Jediné čo osobe na portréte chýbalo boli pery. Na tých si dala poriadne záležať. Kristína vošla do izby akurát v momente keď Alia dokončila portrét.