Escape [SK]

Carousel

• Evelína •

Naše rodiny sú mŕtve.

Videla som ju, a ona zase mňa. Vedela som, že ju poznám, no netušila odkadiaľ. Bola mi taká známa. Taká blízka.

Ale naše rodiny boli mŕtve. Rodiny nás všetkých - nás štyroch. Ocitli sme sa na jednej križovatke. Bola som to ja. Ty. Ony. Nikdy pred tým som Vás nevidela. Nepoznáme sa. Ale boli sme to my. My štyri.

A to jediné čo sme vedeli, že všetky naše rodiny zomreli na jednom jedinom mieste. Na rovnakom mieste, ale v inom čase.

Osud nás vzopäl, a už nebolo cesty späť.

Zobudila som sa na vlhkom lístí a pozrela sa nahor. Nado mnou boli len koruny stromov. Ležala som na zemi a na moje telo pršalo. Vedľa mňa bol starý, rozbitý a zhrdzavený kolotoč. Raz sa na ňom hrali deti. Bola som tu sama, nikto iný len ja. Mala by som byť vystrašená. Mala by som byť nahnevaná. No, necítila som chlad, bolesť, alebo smútok. Necítila som nič.

Pomaly som sa zodvihla zo zeme a porozhliadala okolo seba. Bola som unavená, moje viečka mi takmer zatvárali oči. Donútila som sa však vnímať. Netušila som kde, ani kedy, som sa tu ocitla. Bola som tu len ja a les.

Strhla som sa keď za mnou niečo vydalo zvuk. Obrátila som sa a za mnou bol orol. Podišla som k nemu bližšie, bližšie, až som si nakoniec sadla na kameň, na ktorom sedel aj on. Čakala som, že orol odletí, ale on namiesto toho začal rozprávať. "Musíš ich nájsť, ostatné. Vaše rodiny zomreli na jednom mieste, a z vás sa stali štyri živly. Ty si zem. Keď budete všetky, príďte sem. Sem, ku kolotoču." Potom orol potichu vzlietol a odišiel. Chvíľu som na kameni sedela ako obarená, keď som si uvedomila význam jeho slov. Začala som reálne uvažovať nad možnosťou, že to, čo orol povedal, môže byť pravda. Rozumela by som čo hovorí orol, keby mojím živlom nebol zem? Sedela som na kameni a rozmýšľala, či to naozaj celé nie je iba halucinácia. Či sa so mnou nezahráva moja myseľ.

Bolo toho na mňa priveľa a moje telo precitlo. Uvedomila som si, že som sama, vo vyschnutom, jesennom lese a začala som sa báť. Zároveň som začala cítiť, hlad, smäd a bola mi zima, čo bolo pochopiteľné, keďže na sebe mám iba ľahké čokoládovo-hnedé šaty a som bosá. Netušila som čo robiť. Ako spracovať to čo mi orol povedal, a to v akej situácii som sa ocitla. A tak som vstala a rozbehla som sa. Bežala som až čo mi sily stačili a zastavila sa keď som si uvedomila, že už viac nie som v lese, ale na ceste, na asfaltovej ceste, ktorá sa pomaly zvažovala dole kopcom. Chcelo sa mi kričať, bála som sa, a netušila som, či som ešte vôbec niekde pri mojom meste, či vôbec na Slovensku, či dokonca v Európe. Netušila som nič, iba som mrzla v daždi, so spomienkou na orla, ktorý mi povedal, že môj živel je zem. Ak je to môj živel, mala by som ho predsa ovládať, nie?

Netušila som čo robím, ale jediné, čo som chcela, bolo dostať sa stadeto preč. Išla som ďalej, dychom si zohrievala ruky, a uvažovala som čo môžem spraviť, ak môžem ovládať zem. Dážď som zastaviť nemohla - na to bol živel vody. Chcela som si spraviť ohnisko, ale na to som tiež predpoklady nemala. Vzduch mi nepomôže. Ale mala som prírodu, v ktorej žijú zvieratá, a tie mi pomôcť môžu. Jediný problém však bol, že som nevedela, ako zem ovládať. Zatiaľ.

Po určite viac ako hodine, hodine a pol cesty ma už opúšťali sily. Nohy sa mi triasli, telo mi skrehlo, a koniec cesty, dedina či mesto, boli v nedohľadne. Nevládala som a klesla som na zem. Netuším kde som, prihovára sa mi orol, mojím živlom je zem, moja rodina je mŕtva a je mi zima. Netušila som čo robiť, tak som ležala skrútená v klbku na asfaltovej ceste a plakala som. Plakala som, až pokým som nezaspala.

Svet sa točil a ja som padala. Moje telo bol bezvládne

a ja som sa

s t r á c a l a.

• Michaela •

Gréta za mnou neprišla. Nikto mi však nechcel povedať prečo to tak je.

Ani Alica za mnou neprišla.

Odkedy som sa prebrala z kómy, každý so mnou zachádzal "opatrne". Mala som toho plné zuby. Chcela som ísť preč. Preč od všetkých, preč odtiaľto.

Bola som oblečená v bielom nemocničnom rúchu, a moje nohy boli bosé, ale to mi nevadilo. Otvorila som dvere na mojej izbe, a mala som šťastie, že na chodbe nikto nebol. Najtichšie ako som vedela som sa vybrala k výťahom. Tŕpla som, keď som stlačila tlačidlo na výťahu a na displeji pozorovala, ako míňa poschodia. Na prízemie som ísť však nemohla, tam je určite veľa ľudí. Ako ujsť? Ako odísť? Rozmýšľala som v hlave. Strecha. Samozrejme, uvedomila som si, keď som vstupovala do výťahu. Odviezla som sa na najvyššie, 14-te poschodie a ako náhle som z výťahu vystúpila, silou som otvorila dvere na požiarnom schodisku. Vybehla som až hore. Nemala som veľa času na rozoberanie možností, počula som, ako sa za mnou spustil alarm. Bežala som ku okraju strechy. Z dverí, z ktorých som pred chvíľou vybehla aj ja vyšli dvaja muži. "Nerob to! Poď k nám!" kričali na mňa. Ale už bolo neskoro. Chcela som ísť preč. A tak som skočila.

Letela som.

Letela som príliš dlho na to, aby to mohla byť pravda.

Dopadla som na vlhké lístie. Nepršalo, ale na svojich bosých nohách som cítila kvapky rosy. Pozrela som sa hore, ale videla som len koruny stromov. Vedľa mňa ležalo dievča v šatách, ktoré mali farbu podobnú čokoláde. Bola skrútená v klbku. Na druhej strane bol rozbitý kolotoč.

Nemala som silu vstať, no napriek tomu som to spravila. Okolo mňa letel kormorán. Pristál mi pri nohách, a začal rozprávať. "Tvojím živlom je voda," povedal.

Ak sa Vám príbeh páči nezabudnite dať vote alebo koment ^^