Escape [SK]

City Lights - pt. II

• Michaela •

Zobudila som sa vo vodorovnej polohe. Zrak som mala ešte stále rozostretý, čo podporovalo fakt, že som netušila, kde sa momentálne nachádzam. Medzi mojím krkom a krčnou chrbticou sa nachádzal primerané tvrdý vankúš, jemne podopierajúci moju šiju. Svetlo, oslepujúce moje zreničky vychádzalo z obrysov lampy položenej na nízkom konferenčom stolíku vyrobeného z ťažkého, tmavého dreva.

Moje telo zosilnelo na toľko, že som prinútila svoje zmyslové orgány zraku vnímať okolitý priestor. Ležala som na kašmírovej sedačke, v miestnosti, ktorá slúžila zrejme ako pracovňa. Usúdila som to podľa mohutného stola umiestneného v strede izby, skríň zakrývajúcich starožitne vyzerajúcu tapetu a zbierkou písacích strojov, ktorá trónila okolo mňa.

To, čo som si však mala všimnúť ihneď na začiatku mi uniklo.

V miestnosti som nebola sama.

• Gréta •

Moje telo ležalo na mäkučkých perinách, pokrývajúcich matrace baldachýnovej postele uloženej v strede izby. Hlavu som mala natočenú smerom ku oknu, videla som smerom von, na ulicu mesta, v ktorom som nemala byť. Mala som zostať vo vlaku, pomyslela som si, a neveriť ľuďom, ktorý sa mi prihovoria čistou náhodou a navyše majú ružové vlasy.

"Nemysli si veci, ktoré sa bojíš povedať nahlas," začula som za sebou povedomý hlas. "A v neposlednom rade, never ružovovláskam," povedala Cossette. Napriek tomu, že som jej nevenovala jediný pohľad, vedela som rozoznať úškrn v jej hlase. "Prečo?" spýtala som sa jej chrapľavým hlasom. V hrdle som mala sucho, prehĺtala som sliny, chutiace ako suché vlasy. "Prečo toto všetko? Čo odo mňa chceš?" pri mojej poslednej otázke som sa odhodlala pohnúť a upriamiť moje zreničky smerom ku mojej novej známej.

Bola ticho. Rovnako ako ja.

V hlave som odrazu pocítila nesmierny tlak.

"Tvoj oheň, Grétka. Tvoj oheň." povedala. Mala vyrovnaný hlas plný pokoja a mieru.

A potom odišla.

Celé moje telo sa roztriaslo pod náhlym návalom úzkosti. Čo sa to deje? Má Cossette niečo spoločné s Leom? Nechcelo sa mi tomu veriť. Nechcelo sa mi veriť, že dievča, ktoré vyzeralo tak milo, môže byť v skutočnosti takéto. Ako veľmi je už tento svet zvrátený?

Bolo mi zle. Bolo mi zle z toho všetkého. A tak som sa pozrela von oknom, aby som mohla aspoň na chvíľu uniknúť a pozorovať život okolitých bytostí. Ľudia okolo, vyzerali z perspektívy môjho okna ako voskové figuríny, naprogramované vykonávať svoju prácu a stavané na zvládanie nepredvídateľných skutočností. Vedela som však, že v skutočnosti to tak nie je. Vedela som, že doma majú rodiny, možno deti a už teraz myslia na Vianočné sviatky, pri čom sa október ešte len ledva začal.

Sviatky rodiny. Sviatky, ktoré sa majú prežiť s ľuďmi, ktorý Vás poznajú od Vašich prvých krôčikov.

S ľuďmi, ktorých ja už nikdy nebudem mať.

Z oka sa moja jediná slza, ktorú som dokázala vyroniť, prevážila na moje líce.

• Michaela •

Prudko som sa posadila, no váha faktu, že moja teta, ktorá mala byť mŕtva, žije, ma opäť zrazila ku poduškám sedačky. Moja hlava sa krútila a ja som nedokázala rozmýšľať nad ničím. Vnímala som intenzívne pulzovanie krvi v mojich cievach a snažila som sa upokojiť svoje telo.

"Ako? Ako je to možné?" opýtala som sa, keď som prekonala náhlu nevoľnosť. "Nemám potrebu ti to vysvetľovať. Aspoň momentálne na to nie je čas, ani priestor." Alica vyslovovala presne mierené slabiky s kamennou tvárou, ktorá dokonale pasovala k jej novému účesu. Keby som netušila, že mi moja teta chce dobre, zrejme by som začal uvažovať nad útekom.

"Čo ti napadne, keď sa povie slovo kormorán, Miška?" začula som za svojím chrbtom. Otočila som za smerom pôvodcu hlasu a uvidela mladého muža, ktorý sa opieral a bordovo ladenú zárubňa dverí, ktorá lemovala vstup do pracovne. Jeho jemne lesklé, upravené vlasy mali takmer zhodnú farbu s ručne robeným nábytkom okolo. Mal oblečenú košeľu, ktorá bola skôr športového štýlu ako toho elegantného a k tomu doladené béžové nohavice. Jeho výzor bol akoby vystrihnutý z prostredia, v ktorom som sa nachádzala, čo sa nedalo povedať o mojich roztrhaných rifliach a mikine so zapletenými.

"Čo by malo?" kontrovala som. Vedeli to. Vedeli, čo sa nám stalo v lese, prečo sme tu, ako sme sa dostali. Cítila som to.

Nikdy som netušila, že mi jedna otázka dokáže o situácii povedať tak veľa.

Až teraz som si uvedomila, že Evelína a Vivien tu so mnou nie sú.

"Myslím, že vieš na čo sa Tobias pýta." ozval sa chladný hlas Alice. Nešlo mi do hlavy, prečo je taká odmeraná. Prečo sa snaží hrať formu. Napriek tomu ma však zaujalo jeho meno. Tobias. Hodilo sa mu, znelo noblesne, vážene. Dokonale ladilo ku priestoru.

"Kde je Evelína a Vivien?" "Kto?" odpovedala moja teta otázkou, pri čom si však určite musela všimnúť, že sa odpovedi iba vyhýbam. "Evelína a Vivien. Boli v lese so mnou. Oni sú tiež živlami." odpovedala som pošepky. S mojím výdychom na konci vety sa Alicine zreničky zmenili na nepriestrelné oceľové múry. "Hovoríš, že boli s tebou?" zašepkala po dlhšej odmlke. "Presne tak, boli predsa so mnou aj na námestí, vtedy, keď si ma zobrala za lakeť." odpovedala som, na čo bola Alica stále mĺkva. Jej oči blúdili po miestnosti, až na koniec zakotvili na osobe za mnou. Obrátila som sa, aby som Tobiasa videla. On však pozeral Aliciným smerom a mlčanlivo prikývol. Nonšalantne sa obrátil a z miestnosti sa vytratil.

"Čo sa stalo? Ony tu nie sú?" opýtala som sa, v mojom hlase bolo zreteľne cítiť úzkosť. "Čo si cítila, keď si sa prvýkrát pokúšala zdvihnúť zo sedačky? Cítila si niečo? Prečo si si ľahla ihneď späť?" vychrlila Alica. Odrazu bola na nohách, energická a plná života. V skutočnosti som však vedela, že za jej konaním sa skrýva strach.

Až vtedy som si uvedomila, že sa mi pri vstávaní zakrútila hlava a musela si sadnúť opäť. Uvedomila som si, že niečo také by som ako mŕtva cítiť nemala. "Je za tým niečo, však? V skutočnosti by som nemala cítiť nič, je to tak?" "Prečo neodpovedáš na to, na čo sa ťa pýtam?" vyštekla. "Ako to, že ma dokážeš počuť a vidieť? Normálni ľudia to nedokážu." Odrazu bolo v mojej hlave priveľa otázok. Nedokázala som to. Musela som vedieť fakty.

"Čo si cítila?" "Ne-neviem, bol to nejaký zvláštny tlak, niečo, čo ma zrazilo späť a zakrútila sa mi hla..." "Panebože, nie." Alica si sadla oproti mne a zatvorila oči. Svoje dlhé prsty si pritlačila na búšiace spánky a oprela sa. "Je to pravda."

"Čo?" opýtala som sa. "Poškvrnení sú späť."

Tak, dúfam, že sa vám nová časť páčila a verím, že sa vám bude páčiť aj môj nový príbeh. ^^ Nezabudnite na komentár a hviezdičku, potešilo by ma, keby ste mi niečo také venovali (: