Escape [SK]

Bravery

• Cossette •

Čas sa blížil ku polnoci. No, po Vivien s Leom nebolo ani stopy.
Dievčatá, naše tri živly, sa zabávali na vyblýskanom tanečnom parkete. Bolo vcelku zábavné pozorovať ich ľahostajnosť, kým ja som s nervami v koncoch sedela na stoličke s luxusne vyzerajúcou poduškou a v pohári prelievala ružovú tekutinu, nazývanú aj punčom, zo strany na stranu - ako prúdy morských vôd.

Bola som unavená. Znechutená. Vyčerpaná na vnímanie vecí okolo seba - napriek tomu som sa však prinútila spraviť to - vnímať - ako jedinú vec, ktorá ma držala pri živote.

Zavrela som oči a moje viečka sa ocitli v plameňoch svetiel sály, ktoré prepaľovali moju pokožku, snažiac sa dostať ku mojím rohovkám. Šum ľudí okolo mňa bol ako upokojujúci kúpeľ, do ktorého sa moje uši zabárali. Moje myšlienky sa každou sekundou zatriedili na správne miesto v mojej hlave, ako cesto vo forme. Hudba, do ktorej ľudia pravidelne tancovali, sa zmenila iba na nepodstatnú súčasť miesta, kde som sa nachádzala.

Akoby som sa na chvíľu ocitla niekde, kde si uvedomím svoju existenciu.

Cítila som sa dobre. Ako za starých čias, keď som bola ešte len dieťaťom, ktoré netrápili ľudské problémy. Akoby som opäť disponovala nevinnými myšlienkami. Nevediac, že raz budem odkázaná sama na seba.

Moje šaty boli súčasťou mojej pokožky. Ich jemná látka, ktorá nebola ani bavlnou či saténom, už nebola skutočnosťou. Necítila som ani tiaž na mojich vlasoch, ktorú spôsobovala spona, ktorou som ich mala zopnuté a vyčesané dohora.

Bola som ako oparená.
Otvorila som oči.
S pocitom lásky a nenávisti.

Vstala som, no nenachádzala som sa vo svojom tele. Už nikdy viac podriaďovaná, ale naopak, slobodná ako lev, ktorý vo mne žije už stáročia, pripravený na boj proti sebe samej a proti ľuďom, ktorí mi spôsobujú bolesť.

Lenže tento lev nepotreboval pazúre, aby zaútočil. Potreboval niečo iné.

Niečo, čo som mu nemohla dať.

Odvahu.

A odrazu, som zacítila len tupú bolesť, ktorá zasiahla moje čelo a pokračovala skrz moju lebku. Všetko sa to ocitlo v tejto bezvýznamnej chvíli. Moje vnímanie a konanie sa ocitlo v momente, v ktorom sa zároveň strácalo.

Točila som sa.

Padala som.

• Vivien •

Mĺkvo sediac v aute, s očami upretými na stredovú prerušovanú čiaru, ktorá strácala význam akonáhle sa ocitla pod podvozkom auta, hľadala som odvahu prehovoriť. S nevôľou, no zároveň s dôverou v nádej, odtrhla som zrak od asfaltu a pozrela som sa na muža, ktorý šoféroval. Pri pohľade na Levandera ma prepadla náhla nostalgia, ktorá ústila až do túžby vrátiť čas späť.

Sťažka som preglgla.

Raz. Dvakrát.

"Odkiaľ si?" opýtala som sa, pri čom svoj zvedavý pohľad ukryla ďaleko za čelné sklo, dúfajúc, že Leo nespozoruje moju rozpačitosť. Muž však ničím, ani len letmým pohybom nenaznačil svoju chuť či nechuť k odpovedi, ku ktorej som ho vyzvala a tak sme ostali v tichu, ktoré rušila iba jemne hrajúca hudba z rádia.