Escape [SK]

City Lights - pt. I

• Vivien •

Nečakala som, že dievčatá budú aj po tom všetkom tak zhovorčivé a dozviem sa o ich doterajšom živote tak veľa.

Okolo nás by ste už len zriedka hľadali stromy či iné náznaky výskytu lesa. Naopak, prašné cesty pod našimi chodidlami vystriedal tmavý, už ojazdený asfalt. Výhľad do okolitých údolí nám zahatali billboardy s pestrofarebným textom, ktorý upozorňoval na premyslene nevýhodné akcie veľkoobchodov. Akonáhle okolo nás prešlo tmavé auto známej značky, zo srdca nám spadol obrovský kameň. Bolo viac ako očividné, že sa nachádzame blízko mesta. Jediný problém tejto pozitívnej situácie bol jazyk, v ktorom boli písané slogany na vysoko položených reklamných plochách.

Ani omylom sa totiž nepodobal slovenčine.

Po pár dňoch kráčania sme sa pomaly dostávali k civilizácii. Ani jedna z našej trojice neskrývala nadšenie a radosť. Naša cesta sa zvažovala smerom nadol, čo sme uvítali po ťažkom teréne na vrcholoch kopcov, ktoré sme museli prekonať v lese. Išli sme v rade ako husi na čele s Evelínou. Líderka našej skupinky už hodnú chvíľu rozprávala o svojom detstve a o jej príchode na Slovensko. Už po prvom pohľade na ňu bolo vidno, že nie je Európankou - mala totiž tmavú pleť, plné pery a oči ako oriešky zmáčané v čokoláde. Jej vlasy vytvárali okolo jej úzkej tváre kučeravú gloriolu.
"Môj otec pochádza z Etiópie, no moja mama je Slovenka," vravela Evelína. Mala hlas, ktorému sa nedalo odporovať. Keby však rozprávala rozprávku a ja by som zatvorila oči, určite by som zanedlho zaspala.

Kým sme prešli okolo radových zástavieb olemovaných živými plotmi a luxusne vyzerajúcich garáží, černoška nám stihla vyrozprávať väčšinu svojich zážitkov z detstva, vrátane jej príchodu na Slovensko a šikane v školách, ktorú podnecovala farba jej pleti. Popravde, napriek tomu, že som sa o nej chcela dozvedieť čo najviac, neviem, či by som vydržala jej monológ počúvať aj naďalej a tak som bola rada, keď stíchla. Evelínina vrava ustala až keď sme sa priblížili k ľuďom stojacim pri zastávke. Pobrali sme sa rovno ku časovým rozpisom, pripevnených ku plastovým plochám, ktoré vo vnútri zastávky zaberali väčšinu priestoru. Už dlhšie nám bolo jasné, že sa nachádzame za hranicami Slovenska, no až teraz sme zistili, kde presne sme.

Pri pohľade na názov štátu sa v žakúdkoch každej z nás miešali pocity. Kráčali sme po francúzskej pôde - presnejšie, práve teraz sme sa nachádzali v Nice. Napriek nepríjemným emóciám sme sa zhodli na ceste autobusom 76B, ktorý nás odvezie až do centra mesta, keďže momentálne sme sa nachádzali takmer na okraji. Zjavne som momentálne bola jediná, ktorá si na strednej škole nezvolila francúzštinu ako druhý jazyk. Miška aj Lina jazykom lásky rozprávali plynule a bez najmenších zádrhelov. Ako sme skúmali rozvrh časov príchodu mestskej hromadnej dopravy, zhodli sme sa na tom, že napriek tomu, že vieme kde sa nachádzame, bez vedomosti o hodinách a minútach sa nezaobídeme.

Michaela sa pokúsila zistiť čas od ženy vo veku nanajvýš tridsiatničky, ktorá bola oblečená v šatách vínovej farby. K odevu mala vkusne dokombinovanú bižutériu zlatistej farby a opätky na jej lodičkách sa v slnku odrážali takmer rovnakým odtieňom. Napriek tomu, ako sa Michaela snažila pôsobiť milo a nezaujato, žena ju úspešne ignorovala a hlavu otáčala ku strane, z ktorej mali prichádzať dopravné prostriedky určené na presun obyvateľov. Naša kamarátka bola zjavne nešťastná, no nevzdala sa a ženu poklepala po pleci.

• Michaela •

Z diaľky sa vynoril autobus, ktorého okná aj dvere boli oblepené reklamou s jasne oranžovým pozadím. Žena, ktorej som sa prihovárala po francúzsky, otočila hlavu za zvukom deravého výfuku, ktorý do ovzdušia vypúšťal škodlivé látky. Končeky mojich prstov sa mali dotknúť pleca ženy, no namiesto toho som pocítila iba slabé mravčenie v hánkach. Moja ruka prešla skrz jej telo a pri pohľade na to som vykríkla.

Nikto mi nevenoval ani tú najmenšiu pozornosť. Pretože nikto ma nepočul. Nikto ma nevnímal.

Až teraz som si uvedomila plný význam toho, že som mŕtva. A nie len ja, aj Vivien a Lina. Nikto nás nemohol vidieť, cítiť či počuť. Boli sme ako voda. Číre, bez chuti a bez vône. Niečo, čo malo zachrániť ľudstvo, no nedalo sa chytiť. Nemali sme totiž tvar. Boli sme len duše.

Bola som otrasená, a zjavne nie jediná udivená. Mojím najnovším kamarátkam sa tváre krivili do takmer rovnakých emócií, aké som vo svojom vnútri pociťovala aj ja. Nemohli sme sa však nad tým viac zamýšľať.
Do autobusu sme nasadli zadnými dverami a postavili sa na miesto vyhradené pre mamičky s kočíkmi. Cesta nám v poobedňajšej dopravnej zápche trvala viac ako trištvrte hodinu, no napriek vonkajšej vysokej teplote sa ani jedna z nás nepotila či necítila smäd. Dva dni našej cesty sme nič nejedli ani nepili, takmer sme nespali, no napriek tomu nám nič z bežných telesných potrieb nič nechýbalo. Mala som pocit, že keby som sa rozhodla už nikdy viac sa nenadýchnuť, zrejme by sa mi nič nestalo. Bolo to v podstate takmer jasné, keďže v skutočnosti som už nežila. Teda, moje telo.

Podrážky ľudských nôh, nazývané aj chodidlami, ktoré boli bosé od nášho stretnutia pri kolotoči, dopadli na bordovo sfarbené dlaždice v tvare mačacích hláv, ktoré pokrývali celé námestie. Okolo nás sa to hemžilo ľudskými bytosťami, ktoré nám nevenovali ani tú najmenšiu pozornosť vzhľadom na to, že netušili o našej existincii. Rozmýšľala som, či tu dokážeme nájsť pomoc. Niekoho, kto by nás usmernil. Povedal nám, čo by sme mali robiť. Ako zachrániť prázdne schránky okolo nás.

"Čo teraz?" Evelínina otázka smerovala priamo na mňa a Vivien. "Poďme..." hlas svetlovásky so živlom vetra bol ešte pri prvej slabike istý a rozhodný, no pri tej ďalšej už v jej prejave bolo cítiť neistotu. "Kam?" Spýtala som sa ja, pri čom som sa začala obzerať okolo seba. Nevidela som ani jedného človeka, ktorý by nás zaregistroval - mal poňatie o tom, že sa tu nachádzame.

"Rovno za nami," za našími chrbtami sa ozval silný ženský hlas a skôr, ako som sa stihla otočiť a pozrieť sa osobe, ktorej patrí do tváre, ma za lakeť chytila mocná ruka s nechtami upravenými v štýle francúzskej manikúry. Akonáhle som stihla identifikovať tvár osoby, ktorá určovala smer mojich krokov, takmer som odpadla som od prekvapenia.

Nie, že by som tú osobu iba poznala, dokonca som ju považovala za mŕtvu. Bola to sestra môjho otca. Mala byť mŕtva, rovnako ako celá moja rodina, ako aj ja.

Bola to Alica. Moja teta Alica.

Skôr ako môj mozog mohol spracovať túto informáciu, svet pred mojimi očami sa rozostrel.

M o j e
t e l o
p a d a l o.

Tak, dúfam, že sa Vám nová časť páčila a za prípadné gramatické chyby sa ospravedlňujem, ak nejaké nájdete, dajte vedieť - tento týždeň totižto píšem iba na mobile alebo tablete ^^ Nezabudnite na hviezdičku a komentár, to ma poteší naozaj vždy ^^