Escape [SK]

Elementary - pt. I

• Michaela •

Pozerala som sa na kormorána, neveriac, že dokáže hovoriť. "Vaše telá sú mŕtve, no duše nie. Vy ste naša budúcnosť. Bez vás nastane chaos." Kormorán hovoril hlbokým, upokojujúcim hlasom. Napriek tomu som sa ale roztriasla, keď som si uvedomila význam jeho slov. "Kto my?" Opýtala som sa ho pošepky. "Vy štyri, štyri živly. Ty si voda a ona je zem," ukázal na dievča ležiace vedľa mňa. "Musíš ich nájsť, ostatné."Po tom, ako kormorán dohovoril nastalo ticho a pozrel sa na mňa svojimi ľadovo-modrými očami.Po zlomku sekundy, kedy sa naše pohľady stretli, ticho vzlietol a odletel.

Netušila som, čo je toto za miesto. No nevadilo mi to, pretože ak by som sa tu neocitla, bola by som mŕtva. Teda, ak kormorán hovoril pravdu, asi už aj som. Chcelo sa mi plakať, no namiesto toho som sa pozrela na oblohu. Uvidela som vychádzajúce slnko a načerveno sfarbené oblaky. Brieždilo sa. Zdalo sa mi to zvláštne, pretože keď som bola na streche ešte sa len stmievalo a pouličné lampy ešte ani neboli rozsvietené.

Dievča vedľa mňa sa pohlo. Bola mi otočená chrbtom, takže ma nevidela. Pomaly vstávala zo zeme a oprašovala si svoje šaty. Strhla sa, keď ma zbadala. Mala tmavé, hnedé oči. "K-Kto si?" spýtala sa ma. Zaujalo ma, že hovorí po slovensky. "Volám sa Michaela. A ako sa voláš ty?" "Evelína." odpovedala slabým, tenkým hlasom. Musela byť stále šokovaná z toho, že tu je. "Máš veľmi pekné meno." Netuším, prečo som to vlastne povedala, ale bola to pravda. Na nič viac som sa nezmohla. Hodnú chvíľu sme sedeli na lístí a pozerali sa na seba, nevediac, čo robiť. "Ako si sa sem dostala?" Opýtali sme sa dvojhlasne jedna druhej. Evelína sa slabo usmiala, no moja tvár ostala kamenná. "Zobudila som sa tu." odpovedala na našu spoločnú otázku. "Iba si sa... zobudila?" Zdalo sa mi to zvláštne, veď ja som pred tým skočila zo strechy. "Áno, zobudila. " zopakovala znovu. "A čo si robila pred tým? Myslím... v normálnom živote. Pred tým ako si sa zobudila tu na tomto mieste." "Neviem." "Nevieš?" "Neviem." Táto odpoveď bola ešte horšia, ako som očakávala. Opäť sa medzi nami rozhostilo ticho."Keď som sa zobudila, prišiel ku mne orol, " vyhŕkla odrazu, "a rozprával. Povedal mi, že môj živel je zem, a že musím nájsť ostatné živly...," v jej hlase bolo znenazdajky cítiť veselosť. Na chvíľu sa odmlčala, a potom pokračovala:"Čo sa stalo keď si sem prišla ty?" "Prišiel kormorán, a pot..." začala som hovoriť, no do reči mi skočila Evelína: "Takže tvojím živlom je voda?! Kormorán je vodný vták, však?" takmer zvýskla od radosti. Nechápala som, čo ju na tom tak teší, bolo to bizarné. Prihovárali sa nám vtáky, podľa ktorých sme už mŕtve a vraj sme živly, čo majú zabezpečiť, aby na tejto zemi nevypukol chaos. Na jej otázku som odpovedala iba slabým prikývnutím, zarazená jej nadšením.

"Čo ti ešte povedal?" spýtala sa napokon, už s pokojným, vyrovnaným hlasom. "Povedal mi, rovnako, ako tebe orol, že máme nájsť ostatné živly, a potom ukázal na teba, a vravel, že tvojím živlom je zem," medzi tým, ako som rozprávala, Evelína horlivo prikyvovala. "a, že sem máme prísť, ako náhle budeme všetky štyri spolu. Vraj na nás závisí svet. Ak sa nespojíme, na Zemi vypukne chaos." pri mojich posledných slovách sa hnedovláska zarazila. "O tom mi orol nepovedal. Vieš ešte niečo viac?" spýtala sa ma. "Nie." odpovedala som. Napriek tomu, že som vedela. Vedela som o tom, že sme mŕtve. Nemala som to srdce jej to povedať, no vedela som, že budem musieť. No išla som na to inak. "Prečo si bola skrútená v klbku?" opýtala som sa Evelíny. "Čože?" vrhla na mňa zachmúrený pohľad. "Keď som sem prišla, pred tým, ako si sa zobudila, ležala si, no rukami si si objímala nohy. Zvykneš tak spať?"

• Evelína •

"Keď som sem prišla, pred tým, ako si sa zobudila, ležala si, no rukami si si objímala nohy. Zvykneš tak spať?" spýtala sa ma Michaela. Rozhostilo sa medzi nami ticho, a ja som to pochopila. Včera v búrke som len tak nezaspala, nie. A nebola to náhoda, že som sa zobudila opäť tu, na tom istom mieste. No to čoho som sa obávala, som nedokázala vysloviť ani v myšlienkach. Z oka mi vypadla slza a moje telo sa roztriaslo.

"Kormorán povedal, že sme mŕtve." povedala Michaela, keď uvidela, že som pochopila, čo chcela svojou otázkou naznačiť. "No tak, neboj sa. Neplač." Dodala mäkkým hlasom a objala ma. "To nič." šepkala, a ja som sa k nej ešte viac pritisla. "A-ako sa ti to stalo? Ako to, že si zomrela?" spýtala som sa jej, keď som sa snažila lapiť dych. "S otcom sme havarovali, na križovatke," začala rozprávať, a ja som už tušila čo je vo veci. Vedela som presne, ktorá to je križovatka. A pochopila som, aj to, prečo som tu ja a prečo je tu ona. Všetky tieto myšlienky sa mi rodili v hlave, ale nechala som Mišku dorozprávať až do úplného konca. Zapadalo to do seba. Už - už som otvárala ústa, aby som jej povedala čo mám na mysli, ale môj čuch zacítil dym. Začula som výkrik. Obe naraz sme sa postavili a otočili hlavy rovnakým smerom, akým sme počuli hlas. Až teraz som si uvedomila, že sme od kolotoča oveľa ďalej, ako som bola včera. Pred nami však boli stromy a nekončiaci les. "Pomôžte mi! Prosím, pomôžte mi!" kričal dievčenský hlas. Musí zomrieť. Musí zomrieť, iba tak tu môžeme byť všetky, pomyslela som si. "Michaela! Stoj, ostaň! Vysvetlím to!" zakričala som na svoju najnovšiu kamarátku, ktorá sa dievčaťu rozbehla na pomoc. "Musí zomrieť. Musí zomrieť, lebo keby som nezomrela ja v tej búrke, nebo..." "Počkaj, ty si zomrela v búrke?" prerušila ma. "Áno, ale, teraz ma počúvaj," snažila som sa zachovať si jej pozornosť, "búrka je dážď, a dážď je predsa voda. Ty si sa tu objavila deň na to, ako som zomrela ja. Ak je zdrojom toho dymu, čo cítime, oheň, a ona zomrie na následky ohňa, ďalším živlom, ktorý sa tu ocitne, bude oheň. V tom prípade, to dievča musí byť živlom vzduchu, i keď..." zarazila som sa. "Áno, máš pravdu." Začala Michaela. "Skočila som zo strechy, a keď som padala, bola som predsa vo vzduchu, nie? Preto je ona živlom vzduchu." vysvetlila. Pasovalo to.

"Pomóc! Prosím! Prosím..." hlas dievčaťa slabol a počuli sme už len výkriky. Videli sme, ako jej telo horí a nebolo jej viac pomoci. Horela zaživa.

Pri pohľade na ňu sa mi po lícach spustili slzy.

"Každá z nás musí zomrieť v dôsledku jedného živla, ktorý sa potom stane živlom ďalšej obete." Povedala som. Michaela len prikývla, rovnako ako ja, so slzami na lícach.

Výkriky dievčaťa utíchli a oheň sa stiahol. Nad hlavami sa nám ozval zvláštny zvuk, a ako na povel sme sa pozreli hore. Okolo korún stromov krúžil kolibrík spolu s fénixom.

Nezabudnite komentovať, dávať voty a samozrejme, môžete sa tešiť na ďalšiu kapitolu :)