Escape [SK]

Com(m)a

• Michaela •

Dotýkali sa ma ľudia, lekári. Nemala som to rada, nechcela som aby to robili. Do žíl mi vpichovali infúzie a do môjho tela prúdila chemicky vytvorená energia.

Sedím na lavičke a podo mnou sú listy lipy a javora.

Okolo mňa boli hlasy a svetlá. Nemohla som sama seba primäť otvoriť oči. Vnímať. Nemala som na to dosť síl.

Mám na sebe oranžovú vetrovku. Nie krikľavo oranžovú, pekne oranžovú.

"Prežila autonehodu, má zlomeninu lebky, jej moz..." dokázala som počuť. Dokázala som vnímať. "Neviem povedať či sa z toho zotaví, a ak vôbec bude mať dôsledky na celý život."

Bavlnená čiapka ma hriala na ušiach, no ruky mi mrzli.

"Bude môcť ešte žiť normálny život?" začula som plačlivý hlas. "Neviem, madam," hovoril muž - doktor, "čas to ukáže. Musíte len počkať." dokončil kajúcne. "Do-dobre." odpovedala žena. Počkať - ten hlas som poznala. Bola to predsa moja teta Alica.

Okoloidúci sa na mňa pozerali, musela byť výrazná a nezvyčajná. Nevadilo mi to však, mne sa páčila a zabezpečovala mi väčšie teplo ako väčšina iných.

Moju studenú ruku chytila druhá teplá. "Som tu s tebou, srdiečko," zašepkala Alica. "Všetko bude dobré..." a rozplakala sa. Prečo plačeš ak všetko bude dobré? chcela som sa spýtať.

"I am laughing, I am crying, it feels like I am dying..." do mojich uší prúdili slová, ktorým som až priveľmi dobre rozumela. Prečo nikto nemôže pochopiť, ako veľmi to bolí? To ako hovoria o mne, a pritom ma vôbec nepoznajú?

"Zajtra Ťa príde pozrieť Grétka..." ďalej šepkala Alica. Och, Gréta. Poznala som ju už 13 rokov, chodili sme spolu do škôlky, školy a momentálne aj na gymnázium vždy do rovnakej triedy. Vždy vedela čo povedať. Vždy ma prekukla.

Zložila som si slúchatká, pretože si ku mne prisadla Gréta, ktorá mi z rúk zobrala čokoládu. "Hej! Je moja!" vravela som so smiechom. "Nepajeď sa!" odpovedala na čo sme sa obidve rozosmiali.

"Povedz niečo ak ma vnímaš. Urob niečo. Prosím Ťa. Prosím." vzlykala Alica. No moje telo sa odmietalo pohnúť.

• Gréta •
"Gréta? Gréta!" kričala na mňa mama. "Bože, chcem spať..." mrmlala som polorozospatá a otvorila jedno oko, aby som sa pozrela na hodinky. Kto má lúštiť ručičkové hodinky, dokelu? "Gréta, vstávaj!" Bože, veď o polhodinu mi začína škola. Mama mala pravdu.
Vystrelila som z postele ako keby som mala v zadku vrtuľu a v panike som sa snažila nájsť nejaké schopné oblečenie. Na koniec som skončila tak, ako každý deň. Rifle, tričko a preistotu som si zobrala aj hrubý sveter, pretože vonku bolo akurát 8 stupňov. Bože je tretí septembrový týždeň, nie koniec novembra. Umyla som si zuby a
do tašky nahádzala nejaké šminky. Namaľovať sa stihnem v škole, pomyslela som si. Okrem šminiek tam však skončili aj učebnice predmetov, ktoré som si tipla, že dnes máme. Nemala som totiž čas hľadať rozvrh.
Zbehla som po schodoch, zaliala čaj do môjho pohárika - termosky. Čo mi v našom meste a vôbec štáte naozaj chýbalo bol Starbucks a jeho jesenné nápoje. Nasadla som do autobusu v poslednej chvíli.
Minúty plynuli, a ja som sa pomaly potila v preplnenom buse. Odrazu prudko zastal a
mňa hodilo dozadu. Keď som znova získala rovnováhu uvedomila som si, že cítim dym. Auto pred nami horelo. A nebolo nejaké auto.
Miškino auto, bolo posledné na čo som pomyslela keď som stratila vedomie.