Escape [SK]

Elementary - pt. II

• Vivien •

Moje telo horelo. A ja som kričala.

Posledné čo som videla, boli stromy, medzi ktorými stáli dve dievčatá. Aj z diaľky som videla, ako im po lícach tečú slzy.

Ako by im ma bolo ľúto.

"Nemôžeme jej pomôcť," povedala jedna z nich. Moje telo bolo v plameňoch, no ja som to viac necítila. "Je mi to tak ľúto," odpovedala jej druhá.

Tie slová patrili mne.

A s nimi som posledný krát vydýchla.

Zobudila som sa na vlhkom jesennom lístí. Spomienky mi vírili v hlave jedna za druhou. Pamätala som si na bolesť, pamätala som si na oheň. Na mojej koži však nebola jediná popálenina. Zodvihla som sa zo zeme a až teraz som si uvedomila, že tu nie som sama. Porozhliadla som sa okolo seba a uvidela dve dievčatá. Obidve som si pamätala. Boli tam.

Za mojím chrbtom sa ozval trepotavý zvuk. Otočila som sa za sluchom a uvidela na kameni sediaceho kolibríka. Bol maličký, zmestil by sa mi do dlane. Kolibrík otvoril zobák. Myslela som si, že začne škriekať, no on namiesto toho začal rozprávať: "Ocitla si sa tu, lebo tvoje telo je mŕtve. Tvoja duša však nie. Ste živly, ty aj ony," ukázal na dievčatá stojace za mnou, "tvojím živlom je vietor." Po tom, ako to dopovedal, z kameňa sa premiestnil na miesto oddeľujúce mňa a dievčatá. Po tom, ako sa pohodlne usadil, začal opäť rozprávať: "Chýba vám už len oheň, no oheň je Slnko. A keby Slnko nebolo, ani život na našej Zemi by nebol. Dievča s ohňom umrieť nesmie. A vy jej musíte pomôcť, pretože je v nebezpečenstve." "Ale ako?" opýtala som sa kolibríka. "Na to už odpoveď musíte spoznať sami." pri tom, ako mi kolibrík odpovedal už rozprestieral krídla a vzlietal. Čoskoro sa nám stratil z dohľadu.

Podišla som ku dievčatám a skôr ako som stihla otvoriť ústa, čiernovláska povedala: "Je nám to ľúto." "Ja...," netušila som čo povedať, no chápala som to. Kolibrík mi to dostatočne vysvetlil. "To je v poriadku," povedala som nakoniec, pretože nič iné mi neprišlo na um. "Len mi, prosím, vysvetlite, čo sa to tu deje," požiadala som ich, pretože som bola neskutočne zmätená. "V prvom rade, volám sa Michaela," povedala čiernovláska a natiahla ku mne ruku. "Ja som Vivien," hovorila som pri tom, ako som jej stískala dlaň. "Evelína," povedalo druhé dievča. Prikývla som. Michaela začala rozprávať. Porozprávala mi všetko, čo doteraz zažili na tomto mieste. Ako zomreli, ako sa tu ocitli a na čo spoločne prišli.

Po tom, ako Michaela dorozprávala, Evelína dodala: "Okrem toho všetkého, naše rodiny sú mŕtve," pri tom, ako to hovorila, sa na mňa pozerala svojimi prenikavými očami, "inak by sme tu nemohli byť." "Ako to? Prečo?" pýtala som sa. Evelína odvrátila zrak a Michaela iba pokrútila hlavou. Keď som uvidela ich reakcie, uvedomila som si plný význam Evelíniných slov. Už nikdy náš život nebude taký ako predtým. Už nie je cesty späť. Pretože my už nežijeme.

• Gréta •

Moje šaty, topánky a kabelka boli čierne. Stála som pred truhlou mojej najlepšej kamarátky a truhlou jej otca. Moju rodinu už pochovali včera.

Bola som tak vyčerpaná, že som už nevládala plakať. Nevládala som viac vypustiť slzu z mojich očí. Jediné čo som vedela, že akonáhle na budúci týždeň oslávim svoju osemnástku, na Slovensku ma už nikdy nikto neuvidí.

Po skončení obradu a ostatných formalít som pomaly kráčala po chodníku smerom k domu, v ktorom som vyrastala. Vyrušovalo ma, že moje opätky klopotali po praskajúcom betóne. Snažila som si zapamätať moje okolie, nakoľko som sa sem už nechcela viac vrátiť. Chcela som zahodiť všetky spomienky preč, a odštartovať môj život nanovo. Chcela som mať pri sebe svojich rodičov a moju malú sestru. Oči mi od uvažovania začali vlhnúť, a za chvíľu sa mi už po lícach kotúľali guľaté slzy. Z nostalgie ma vytrhol až fakt, že sa nachádzam pred naším domom. Prišla som k na bielo natretej bráničke, vyžrebovala z kabelky kľúče a otvorila dvierka. S mojimi krokmi sa dlaždice, ktoré viedli až po vstupné dvere, ozývali. Mala som chuť si tie topánky vyzuť a hodiť ich do smetiaka. No nespravila som to. Vyrušilo ma totiž niečo iné.

"Pekný deň, mladá dáma," ozval sa za mnou hrubý hlas. Muž, ktorému patril stál na rovnakých dlaždiciach, na ktorých som pred chvíľou stála aj ja. Bol odetý spoločensky, mal na sebe frak, bielu košeľu a okolo krku uviazaného motýlika. Mal hustú bradu, moderný strih vlasov a oči čierne ako uhlie. Okrem toho som si bola istá, že akonáhle som vstúpila za náš plot, dvierka som zamkla, a nikto za mnou nevošiel. A to ma znepokojovalo ešte viac, ako jeho výzor. "Kto ste?" opýtala som sa ho. V duchu som zahrešila, môj hlas znel slabo a vystrašene. "Nuž, volám sa Leander, no väčšina bytostí ma volá Leo," pri tom, ako to hovoril mal na tvári jemný úškrn. To, čo ma však zaujalo, bolo slovo, ktoré použil. Bytostí. Mimovoľne mi naskočila husia koža. Leo podišiel bližšie ku mne, no ja som bola ako zamrznutá na mieste. Mala by som ujsť. Mala by som volať na pomoc. "Nepomôže ti to," začal opäť hovoriť, "ani útek, ani pomoc." Moje telo sa roztriaslo spolu s jeho slovami. "Č-čo odo mňa chcete?" opýtala som sa ho. Môj hlas bol slabší ako šepot. "Tvoj oheň, dievčatko. Oheň." Zmizol. Odrazu. Ako náhle povedal posledné slovo.

Nečakala som ani pokým kľúč docvakne a rozrazila som dvere do nášho domu. Bola som vystrašená, zmätená a smutná. Nechcela som nič. Nechcela som nič z tohoto domu. Zobrala som si športovú tašku a obula si pohodlné botasky. Do tašky som nahádzala to najpotrebnejšie - pár kúskov oblečenia, nabíjačku, mobil, peniaze, fľaše s vodou a pár cereálnych tyčiniek. Kľúče som nechala na kuchynskej linke. Nechcela som sa viac vrátiť sem, sem na toto miesto. Chcela som mať večný pokoj.

Ako náhle som sa však vybrala na odchod a siahla na medenú kľučku na dverách, dvere sa rozleteli dokorán. Stihla som sa ešte za ne skryť, keď do nášho domu vlietli desiatky, možno stovky čierno-čiernych havranov. Bola som šokovaná, a mala o jeden dôvod viac na útek. Ako náhle som však prekročila prah dverí, niečo ma chytilo za krk. Presnejšie, niekto. "Nemysli si, že nám ujdeš princezná. Nech pôjdeš kamkoľvek." Leo ma hrdúsil a jediné, čo som mohla robiť bolo kopať nohami. To mi však nijako nepomohlo. "Nezabudni," chripel keď pomaly uvoľňoval zovretie môjho krku. "Nezabudni, že sme v tvojich snoch." Akonáhle to dopovedal, pustil ma a obrátil sa mi chrbtom. Išiel smerom von z nášho dvora, smerom k centru mesta. Stála som tam ako obarená, pozerala som sa na jeho miznúcu siluetu. Pred tým ako sa chodník stáčal, sa však obrátil a zakričal smerom ku mne: "Šťastnú cestu!" Znelo to, akokeby mi to naozaj prial. Stačil mi však jeden jediný pohľad do jeho očí, a rozbehla som sa. Preč, bolo jediné, čo mi znelo v hlave.

Dúfam, že sa Vám nová kapitola páčila ^^ Nezabudnite napísať Váš názor do komentu, a dať vote ^^