Escape [SK]

Unforgotten

• Alica •

Dobrú polhodinu som už mojej neteri vysvetľovala, čo je vo veci. "Je to pravda, si mŕtva. A aj ostatné, teda, ak si nevymýšľaš. V lese ste sa ocit..." 

"Nevymýšľam si." Prerušila ma Michaela prudko. "Dobre. Dobre, pokojne." Povedala som. Musela som pôsobiť nefamiliárne, môj výraz tváre stelesňoval definíciu hry poker. "Ale nechaj ma dorozprávať. No, ak ťa to nezaujíma, nemusíš, aspoň si ušetrím hlasivky." Môj hlas bol ako tesaný z olova. Vedela som, že vety tohoto typu som vyslovovať nemala, situácia bola v kritickom stave a o to viac vážnejšia, že sme netušili kde sa nachádzajú ďalšie dva živly.

Netušila som, ako to, že som si doteraz neuvedomila, že živel vody som musela hľadať v mojej pokrvnej línii. Mala som Mišku na toto všetko pripraviť omnoho skôr. Bolo predsa nad slnko jasné, že jej pripadne táto úloha. V duchu som zanadávala nad vlastnou hlúposťou.

"Nie, pokračuj ďalej. Chcem vedieť, čo sa to vlastne deje." povedala. Jej zreničky už nelietali po miestnosti a neskúmali prostredie okolo nej. Svaly na jej tele sa postupne uvoľňovali a pripravená počúvať môj výklad, si chrbát zaborila hlboko do opierky sedačky a privrela oči. Závidela som mojej neteri relax, moje telo totiž bolo napnuté ako pružina a inak to nebolo ani s tónom môjho hlasu.

"V lese ste sa ocitli, pretože vaši predkovia sú anjeli." začala som opäť. "Anjeli?" zašepkala Michaela vo výdychu. "Presne tak, anjeli. Pred niekoľkými tisíckami rokov však nastala vzbura. Každý jeden anjel má totiž možnosť urobiť vo svojom pozemskom živote jeden dobrý skutok, ktorý pomôže ľudstvu. Zároveň však nesmie porušiť najzákladnejšie pravidlá ľudskej morálky, ako je napríklad krádež či vražda. Ako som už spomenula, nastala vzbura. Mnohí anjeli nesúhlasili s pravidlami, ktoré pre nich boli stanovené a rozhodli sa rozvrátiť ľudský svet. Vtedy Boh zoslal na zem Ježiša Krista, aby napravil, čo anjeli zničili. Tí, ktorí sa previnili, dostali trest - ich krídla nasiakli ropou, a sú priveľmi ťažké na to, aby mohli lietať. Sú naveky odsúdení žiť pozemský život, nemôžu sa nijako vykúpiť, neexistuje pre nich cesta."

Prestávka medzi mojimi slovami zrejme vyzerala ako ohľaduplné gesto ku dieťaťu mojej vzdialenej príbuznej Antílie, no v skutočnosti som z nej profitovala ja. Potrebovala som si premyslieť svoje nasledujúce slová. "Previnilých anjelov nazývame hlavne ako poškvrnených. Napriek svojmu hendikepu sa poškvrnení rozhodli neprestať v ničení sveta, neprestať v tom, čo už začali, keď sa vzbúrili."

"Prečo?" spýtala sa ma Miška. "Neviem," odpovedala som pravdivo, "ale rada by som to zistila." po pár sekundách neskôr som začala opäť rozprávať. "Každopádne, oni sú tí, ktorí chcú, aby v srdciach pozemských ľudí zavládol nepokoj a nenávisť. Chcú poštvať ľudí proti sebe a chcú ich premeniť na poškvrnených, aby ovládli zemeguľu. A keďže vy, štyri," pri číslovke, ktorú som vyslovila som sťažka preglgla, "ste živlami, a máte proti nim bojovať, nemajú vás veľmi v láske. Teda, ani mňa, Cossette a Tobiasa, keďže im už roky strpčujeme život a navyše vám teraz pomáhame." dopovedala som.

Vedela som, že za chvíľu musí prísť ten moment, kedy jej aj Gréte, budem musieť vysvetliť, ako dokážu používať svoje schopnosti. Desila som sa toho, pretože som vedela, že sú neskúsené a mohli by si veľmi ľahko ublížiť. Potrebujú sa naučiť začať využívať svoje sily čo najskôr, najmä ak sú ostatné dva živly v ohrození. Aj keď som sa bála, nemohla som viac otáľať.

"Aby ste proti poškvrneným mohli brániť seba a ľudí, či tvorov okolo seba, každá z vás má podľa svojho živlu nejaké schopnosti. Dokážete robiť niečo abnormálne, niečo, čo dokáže zachrániť ľudstvo." povedala som s prudkým výdychom.

"Čo také?" spýtala sa Michaela, ktorá vystrela svoju chrbticu s nadšením a entuziazmom. "Poď za mnou," odpovedala som neurčito a zdvihla som sa zo sedačky s cieľom povedať to živlom, ktoré máme zatiaľ pod svojimi ochrannými krídlami spolu. 

Moje kroky viedli cez dlhú drevenú chodbu. Vedela som, že Cossette už medzičasom stihla vysvetliť Gréte to, čo ja pred chvíľou Miške. Dievča s ohňom vedelo o poškvrnených už možno detailnejšie ako moja neter, vzhľadom na to, že ružovovláska, ktorá mi pomáhala, bola pri rozprave o týchto veciach pedantnejšia ako ja. 

Otvorila som ručne vyrezávané dvere a vo vnútri izby som zbadala mohutnú posteľ, na ktorej ležala dievčina, ktorej farba vlasov korešpondovala s jej vnútorným živlom. Gréta mala pohľad uprený na veľké francúzske okno zaberajúce viac ako dve tretiny na krémovo natretých omietok stien. Cossette si pomaly uchlipkávala zo šálky, ktorú pevne držala v rukách. Bola usadená v kresle naproti posteli. 

"Tak, verím, že ste si vysvetlili to, čo bola potrebné. Teraz ideme na tú vážnejšiu časť." Vyslovila som, pri čom som sa snažila, aby sa môj hlas priveľmi netriasol. 

"Gréta." ozvalo sa za mnou takmer nečujne. Ryšavka ležiaca na plachtách sa otočila za zvukom a zreničky sa jej zúžili prekvapením. "Miška." povedala.

Tak, dúfam, že sa Vám nová časť páčila - či už áno alebo nie, prosím si hviezdičku, tam hore, vpravo, v rohu. (: Som vďačná za každé prečítanie, ktorých Escape dosiahol už TISÍC, čo je neuveriteľné číslo. Dúfam, že mi zanecháte nejaký komentár, názor. ^^ Ďakujem!