Escape [SK]

Ball

• Leander •

Nebál som sa o Vivien, vedel som, že ju nedostanú. Napriek tomu, že sa s otatnými živlami poznala, budú pre ňu neviditeľné, rovnako, ako pre iných ľudí, ktorí budú účastníkmi bálu. Netušila nič o ich existencii, až na to, ktorá disponuje ktorým živlom.

Sám pre seba som sa pousmial, pretože som tušil, že dnes sme víťazmi my. Teda, aspoň ja.

Alica mala pravdu. Nechcem byť poškvrnený, chcem napraviť svoje činy. No, to bude ešte poriadne dlhá cesta. 

V prvom rade som sa s ostatnými pokšvrnenými musel prestať stýkať.

Akonáhle sa skončí bál, som sa v podstate už ani neunúval nadväzovať s niekým z nich kontakt. A možno pomôžem Alici a živlom.

Možno. Najprv potrebujem viac informácií.

"Je mi to ľúto, Viv," začal som, ešte pred tým, ako som jej umožnil vystúpiť z auta, "nemal som ťa udrieť. Prepáč." dokončil som. Bolo zvláštne, že v skutočnosti to tak naozaj bolo. Pociťoval som ľútosť. Pociťoval som niečo, čo už dávno nie.

"Nemal." odpovedala. Jej hlas bol mrazivý, už nie taký prívetivý, ako len pred malou chvíľkou. "Je mi to naozaj veľmi ľúto," pokúsil som sa ešte raz. Naozaj som nechcel, aby sa na mňa hnevala. Netušil som prečo, no ešte nikdy viac mi tak nezáležalo na tom, aby mi niekto odpustil.

"Aj ja veľa vecí ľutujem," povedala, pri čom otvorila dvere po pravej strane sedadla spolujazdca a vystúpila. Nasledoval som ju a ocitol sa vonku. Okolo nádvoria už svietili pouličné lampy, pretože o tomto čase roka sa zotmieva už niečo krátko po štvrtej hodine večer.

"Ideme?" spýtala sa, pri čom môj pohľad ešte stále sledoval vysvietenú alej stromov. Nemo som prikývol a otočil sa k nej. Vzápätí som jej ponúkol rameno, ktorému však venovala iba jeden krátky pohľad. Neprijala ho. 

Zvesil som ruku a ironicky poznamenal: "Ale, ale, princezná je urazená." Pri posledných slovách mojej vety sa zastavila a vrhla svoj pohľad na mňa. Aj v matnom svetle naturálnej tmy som si všimol záblesk v jej očiach. Netušil som, či symbolizuje hnev, alebo prípadné slzy. 

"Princezná nie je urazená. Princeznej bolo ublížené," odsekla rovnako drzým tónom, akým som vravel aj ja, "a ak si princ myslí, že drahou kozmetikou, šatami a šperkami si princeznú dokáže kúpiť," pokračovala, "tak sa veľmi mýli. Pretože praví muži nepotrebujú biť ženy, aby si zvyšovali ego. A ak chcú nejakú informáciu,možno by stačilo poprosiť pri káve a čaji."

Zmlkol som. Nezmohol som sa ani na slovo, pretože ma dokázala prečítať aj bez slov. Vedela presne o čo mi išlo a ja som si uvedomil, ako hlúpo som sa správal.

Nechcel som, aby sa na mňa hnevala. Nechcel som, aby si o mne myslela, že som hrubý a agresívny.

Chcel som, aby ma videla v tom najlepšom svetla.

No, chcel som skutočne, aby ma milovala?

• Cossette •

S mojimi ružovými vlasmi som sa, samozrejme, úplne nenápadne, ocitla v spoločnosti zrejme vážených ľudí, niekoľkých poškvrnených a inej privilegovanej vrstvy. Nenasadila som svoj typický výraz, ktorým som ľuďom väčšinou dávala najavo, že na mňa nemajú zazerať tak udivene.

Bolo mi to jedno, pretože väčšina na mňa zízala kvôli tomu, že som "od Alice", nie kvôli farbe mojich vlasov.

Tak som len hrdo vystrčila bradu, pripravená nenechať sa zdeptať.

• Vivien •

Do očí sa mi hrnuli slzy.

Možno, že keby to nechal tak a neospravedlnil by sa mi, zvládala by som to lepšie. Neviem. Netuším.

Chytil ma za ruku a stiahol ma k sebe. "Poď," povedal. Mal tak jemný hlas, stále rovnako hlboko posadený, ale jemný. "Neboj sa," zašepkal, "chceš ísť dnu? Na bál? Chceš tancovať?" opýtal sa. Netušila som, či mi ponúka pomoc, starostlivosť, alebo zamýšľa niečo nekalé.

"Nie," šepla som.

Z očí sa mi pustili slzy. Odvrátila som hlavu, aby ich nedokázal rozoznať, nechcela som pôsobiť slabo. No, tras mojich rúk ma zrejme prezradil skôr. "Tak poď, srdiečko." zobral ma za ruky a posadil naspäť do auta. "Nebudem ťa nútiť ísť tam." dodal. 

"Popravde, ani mne sa tam veľmi nechce." uškrnul sa po tom, ako sme si sadli do auta a naštartoval. Musela som sa pousmiať, aj cez moje slzy. 

• Cossette •

V rukách držiac punč, hľadala som Lea. Samozrejme, bez úspechu. Do hlavy mi pomaly stúpala zlosť, keďže nás zjavne obalamutil a Vivien nepriviedol. 

Ale my sme mu, ako ináč, slepo verili.

Môj pohľad našiel Alicu, ktorá bola momentálne vo zjavne výbornom rozhovore s jedným z hlavných poškvrnených. Zabavila ma predstava, ako veľmi sa musí pretvarovať. Určite by ho veľmi rada udrela či vykričala mu jej pravý názor.

Mala som pocit, že je pravý čas na odchod.

Tak, ospravedlňujem sa, kapitola je kratšia - ale aj to je aspoň niečo (: Nestíham, nevládzem, netuším, v akých intervaloch a či vôbec sa mi podarí aktualizovať príbehy... snáď sa to zlepší! Každopádne, napíšte mi do komentárov názory, ak sa vám príbeh páči, prosím si hviezdičky... a ďakujem za každé prečítanie!

Sim.