Escape [SK]

Levanders

• Evelína •

Zaspali sme pri kolotoči, neďaleko aleji líp a zhnitých drevených lavičiek. Z dievčat som sa zobudila ako prvá. Rozmýšľala som, kam som sa až dostala, keď som sa snažila ujsť hneď prvý deň. Kam by som až došla, keby kvapky dažďa nezamrazili moje telo navždy.

Z myšlienok ma vytrhol až fakt, že Miška a Vivien sú už hore. Vedeli sme, že musíme konať, že sa stadiaľto musíme nejakým spôsobom dostať preč. Nevedeli sme však ako. Počas celého dopoludnia sme diskutovali a rozoberali možnosti cesty. Neočakávali sme, že by nás niekto spoznal. Zvlášť keď sú členovia našich najbližších rodín mŕtvy.

Po niekoľkých hodinách bezcieľnych slov, hypotéz a teórií, sa slnko rozhodlo vystúpiť vysoko nad naše hlavy. Podľa všetkého bolo pravé poludnie. Rozhodli sme sa teda vyraziť, vzhľadom na to, že dni sa skracovali a už o pár hodín si nedovidíme ani na špičky prstov. Vybrali sme sa rovnakým smerom, ako som sa rozbehla ja, keď som chcela utiecť. Ak nájdeme rovnakú asfaltová cestu, bude to len plus. Určite musí spájať dve dediny či mestá.

Vzduch chladol, slnko klesalo, no my sme boli o hodný kus cesty ďalej, ako len pred pár hodinami. Všimli sme si, že les pomaly redol, bolo tu menej zelene. Všetko to bolo príznakom, že sa blížime k civilizácii. Zaujímavé bolo, že sme necítili žiadnu únavu, vyčerpanosť alebo hlad či iné telesné potreby. Veľkú hlavu sme si z toho však nerobili, telá sme nemali, boli sme iba duše. Iba duše, ktoré blúdia po lese.

• Alica •

Rozhodla som sa oprášiť poličky môjho domu v Nice. Nemohla som viac ostať na Slovensku, nie potom, čo som bola zase raz mŕtva. Aspoň teda podľa úradných papierov.

Bola som vďačná mojím kontaktom v každom kúte sveta, ľuďom, ktorí mi už niekoľko desiatok rokov pomáhajú s vybavovaním kvanta identít a dokladov pre vymyslené mená, dátumy narodenia i trvalé pobyty. Rovnako, ako moje doklady, aj ja som sa za roky môjho nikdy nekončiaceho sa života zmenila. S novým pasom sa obmieňali farby mojich vlasov, ich strih, či farba mojich dioptrických šošoviek. Práve preto som aj dnes, v upršanom ráne, kráčala po predmestí a hľadala vhodný kadernícky salón.

Usadila som sa do pohodlného bordového koženého kresla, a otvorila katalóg, ktorý mi ponúkli na recepcii. Momentálne boli všetci kaderníci zaneprázdnení, takže som na svoje poradové číslo musela počkať. Po pol hodine čakania som už začínala byť nervóznejšia, vzhľadom na to, že som si už poprezerala všetky módne časopisy vyložené na konferenčnom stolíku, vybrala novú farbu vlasov a mala presnú predstavu, ako by môj zostrih mal vyzerať. Na moje potešenie, spoza ťažkého čierneho závesu, ktorý bol popretkávaný zlatými nitkami, práve vyšla zákazníčka. Videla som na nej, že je podráždená, čomu som sa nečudovala - podľa jej topánok a mihalníc som súdila, že má príliš vysoké nároky. Keď som okolo nej prechádzala a odhŕňala luxusne vyzerajúci záves, nedalo sa vyhnúť parfumovému oparu, ktorý za sebou zanechávala.

O hodinu a pol mi končeky mojich vlasov siahali už iba tesne pod uši a ich odlesky sa ligotali vo svetle slnka, ktoré sa rozhodlo ukončiť sychravosť jesenného počasia. Zvyšok doobedia som strávila vyberaním si líčidiel a relaxovaním v masážnom kresle. Celú procedúru som ukončila upravovaním mojich nechtov na spôsob francúzskej manikúry. Po obede som sa pristihla, ako vymetám obchody v nákupných centrách, nech už je to tak, moje nové ja, moja nová identita bola kompletná.

Po celom dni strávenom celkovou obnovou a zmenou mojich doterajších návykov, som sa rozhodla zaľahnúť do teplých perín mojej postele. Zaspala som s myšlienkou na zajtrajšok, radosťou, že po stovke rokov budem znovu môcť byť sprievodkyňou našich štyroch živlov.

• Gréta •

Dosadla som na tvrdé látkové sedadlo v jedálenskom vozni. "Tu je jedálny lístok," z rúk nevrlej čašníčky mi na stôl dopadol štós papierov zviazaných jemnou stuhou tmavej farby. "Ďakujem." povedala som jej a usmiala som sa na ňu. Dúfala som, že jej to aspoň trochu zlepší náladu.

Objednala som si čokoládový muffin s čučoriedkami a k tomu milkshake. Potrebovala som si obaliť nervy niečím sladkým. Ešte stále mi nešlo do hlavy nič v súvislosti s Leom a jeho slovami. Ako mohol prejsť cez zamknutú bráničku, ktorá bola príliš vysoká na to, aby ju preliezol? Ako to, že nám do domu vleteli stovky havranov? Čo tým myslel, keď povedal, že chce "môj oheň"?

Bolo niečo po polnoci, keď som vystúpila v Prahe a vybrala sa hľadať ďalší vlak, ktorý ma tentoraz povezie až po moju cieľovú stanicu - Londýn. Nasadla som do tretieho vozňa, našla svoje kupé a skontrolovala miestenku. Vo vlaku bolo málo cestujúcich, medzi šiestimi sedačkami som sa teda rozhodla obsadiť tri, natiahnuť sa a zaspať. Ako vankúš mi poslúžila moja športová taška a oblečenie v nej. Tento vlak napriek tomu, že svoju cestu začínal o desiatej v noci v Ostrave, nemal lôžkové vozne - o hodinu na to, ako vlak vyštartoval, a ja som si ešte stále nenašla pohodlnú polohu mi to začínalo vadiť. Do môjho chrbta začali vystreľovať imaginárne ihličky s priveľmi ostrými hrotmi na to, aby som sa viac pokúšala zaspať vo vodorovnej polohe. Posadila som sa, očistila sedadlo, na ktorom som mala vyložené nohy a oprela si hlavu o studené okno. Z tašky som si vytiahla neónovo ružovú mikinu a pretiahla si ju cez hlavu. Dlane som si schovala vyššie do rukávov, cez hlavu natiahla kapucňu a zatvorila oči.

Moje kolená boli na zhnednutom lístí popadanom na zemi. Okolo mňa boli kmene stromov. Niektoré z nich boli zotnuté, no z niektorých vyrastali veľké, mohutné stromy. Na ľavo odo mňa sa nachádzal rozpadnutý a zhrdzavený kolotoč. Vstala som zo zeme. V ovzduší bolo cítiť vlhkosť a prichádzajúcu búrku, no napriek tomu za obzorom bolo vidieť, ako sa lúče slnka predierajú spoza oblakov. Zapozerala som sa do ohnivej gule, jej lúčov, jej svetla. "Charakterizuje ťa," začula som za sebou hlas. "Si ako ono, si oheň. Oheň je tvojím živlom." fénixovi z úst vychádzali slová, ktoré zneli ako útecha, podpora. Vták farby rovnakej, ako boli moje vlasy opäť otvoril zobák, chcel niečo povedať. Slová, ktoré som počula však už neboli jeho.

"Cestovná kontrola, vaše lístky poprosím," urastený vlakvedúci rozrazil dvere na mojom kupé. Strhla som sa a pár sekúnd mi trvalo, aby som sa spamätala. Moje oči boli opuchnuté, stále neprispôsobené svetlu za oblokom, o ktorý som doteraz mala opretú hlavu. Vyhrabala som z tašky peňaženku a v priehradkách našla môj jednosmerný lístok. Revízor ho opečiatkoval, vrhol na mňa prísny pohľad a pobral sa preč, do ďalšieho kupé zobudiť ďalších spiacich cestujúcich. Po rozlúštení ručičiek na mojich náramkových hodinkách, som upevnila svoje presvedčenie o tom, že deň sa poriadne ešte ani nezačal. Bolo 6:27 a ja som bola pripravená dopriať si ešte pár hodín spánku. Do Londýna to predsa len bolo ešte ďaleko.

Dúfam, že sa páčilo ^^ Názory píšte do komentu a nezabudnite dať vote ^^