Dvaja Otaku

2. Čudné dievča

Pozeral som sa na moju novú školu. Tu sa asi niekto vydáva.
Cestou sem som tu videl pár pekných báb tak to možno nebude také zlé. Zaškeril som sa nad svojimi myšlienkami.
Z domu mi to trvalo asi polhodinu pešo. Za mnou sa nejaké dievča lúčilo s rodičmi. Aha. Takže takto vyzerajú skutoční rodičia.

Zo zamyslenia ma prerušil môj triedny. V tejto škole vraj nie sú skrinky, a triedy má stále tie isté. Otrava.
Nenávidím školu a všetko okolo toho. Stačí si len pomyslieť na všetky tie eseje, písomky a (ugh) rovnice. Prinútil som sa k úsmevu a šiel za učiteľom ktorý mi všetko v rýchlosti poukazoval. Mal som chuť mu povedať: K*rva kľud chlape! Kdeže sú tie toalety? No to by nebolo dvakrát tak slušné. Zrejme.

No napriek všetkému, z tejto školy mám dobrý pocit. To si mal aj z tých predošlých. Ozval sa mi hlas v hlave. Okej no, možno nie som najpoctivejší a najslušnejší žiak, no z tejto školy ma už nevyhodia.

Keď sme konečne prišli do triedy, bolo už po zvonení. Celá trieda na mňa civela. Okrem jedného dievčaťa. To počúvalo hudbu a pozeralo sa do okna. Učiteľ mi pokynul aby som si sadol. Vpredu bola jedna voľná lavica kde sedelo celkom pekné dievča. Poznám ten typ dievčat. S takými som chodil veľakrát. Jej oči vyzerali ako: Sadni si ku mne! A moje oči len ako: Nie ďakujem. Navyše, ťaháky sa vpredu ľahko prekuknú. Videl som ešte jedno voľné miesto pri tom dievčati čo čumelo do okna. Rozhodol som sa prisadnúť k nej. „Som Lucas teší ma." zrazu sebou trhla, pozrela na mňa a vystrúhala grimasu akoby som jej vpichol nôž do chrbta. Ešte stále som mal natiahnutú ruku aby som si s ňou potriasol. No ona na mňa len hľadela. Jej oči mi pripomínali oceán skrížený s oblohou. Celkovo bola bledá, s pehami na lícach.

„Ahoj som Lucas a ty si..?" zopakoval som. Našťastie sa mi podarilo ju dostať z tranzu. Rýchlo zamrkala očami. „Ehm, ja som.. Jessica." povedala neprítomne a pokračovala svojom pozorovaní-neviem-čoho. Pokrčil som ramenami a pustil si hudbu. Učiteľ mi našťastie nevenoval ďalej pozornosť. Po pár minútach som čosi začul: „..ečo si si sadol vedľa mňa?" dal som si dole slúchadlá a spýtal som sa Jessiky, či niečo nehovorila. Pozrela sa na mňa. „Nič." povedala to monotónne akoby naozaj nič nehovorila.
Čudné, pomyslel som si. Už som išiel pokračovať v počúvaní Skillet keď som si niečo všimol na jej zápästí.

„Ty pozeráš Naruta?" spýtal som sa a ukázal na náramok kde bol znak Konohy. Zdalo sa akoby váhala. Nakoniec ticho prikývla. „Aj ja pozerám Anime. Už si videla Shingeki no Kyojin?" zdalo sa že sa jej uľavilo. Neviem síce z čoho ale bral som to ako dobré znamenie. Na to sa jemne, skoro vôbec usmiala. „Už sa teším na ďalšiu sériu." povedala tichým jemným hláskom. Znela ako bábika. Pri tom hlase mi na sekundu prestalo biť srdce.

Zrazu som o nej chcel vedieť viac.
Spýtal som sa jej pár otázok nebola veľmi otvorená. Po šiestich hodinách som akurát zistil ako sa volá. Jessica O'Brien. Po odchode učiteľa sa k mojej lavici nahrnula polovička chlapcov a pár dievčat. Výraz na tvári sa jej ihneď zmenil. S kamennou tvárou odišla na chodbu. Zrejme šla na obed. Myslel som že bude introvert, usmial som sa v duchu. No nečakal som že to bude až tak zlé. Počas prestávok ma celkom dosť otravovali spolužiaci. Mám rád spoločnosť no niekedy je to až príliš. Po pár rozhovoroch sme nemali o čom točiť.  Chlapec ktorý sa myslím že volal Roy povedal že Jessica nie je veľmi dobrá osoba. „Minulý rok každého ohovárala, za jej milou tváričkou sa skrýva riadna k*revská sviňa!" zaškeril sa.

Moja pravá ruka automaticky vystrelila k jeho tvári...

Tak, druhá časť je už na svete. Dúfam že si tento príbeh aspoň niekto prečíta..