Dvaja Otaku

9. Izba 504

Ani neviem čo som urobil. Dalo by sa to vysvetliť ako reflex.

Proste som chcel aby sa naše ruky spojili.

Nakoniec som vyzeral ako úchyl. Vzdialenosť medzi nami nebolo malá, no napriek tomu som sa nemohol odtrhnúť od jej modrých očí.

Všimol som si že na okne bola ešte rosa. Pamätám si ako tá sestrička hovorila číslo izby. Začal som písať na okno veľké číslice.

***

504.

Toto napísal Lucas na okno. Chvíľu mi trvalo kým som to cez tú vzdialenosť vylúštila. Jediné čo to mohlo znamenať bolo číslo jeho izby.

Zrejme sa tam dosť nudí, zaškerila som sa.

Do miestnosti vstúpila doktorka.

Mrkla som naňho okom na znak súhlasu. Predtým než som sa k pani otočila som si niečo všimla.

Usmial sa?

Čo som ho mohla vidieť tak mal obviazanú hlavu. Ten chlapík je niekedy až príliš šťastný. Alebo sa len príliš nudil. Niečo z toho.

„Túto masť si tam natieraj každý deň ráno a večer.“ nariadila mi keď mi opna nohu dávala obväz. Prikývla som.

Vyzerala vyčerpane. „Máte toho dnes veľa?“ opýtala som sa tónom, akým sa pýtate keď ste na návšteve alebo stretnete nejakého váženého známeho. Nechcela som dať najavo. Tentoraz prikývla ona.

„Prišiel k nám jeden chlapec, asi v tvojom veku. Dostal fľašou po hlave.“ zrejme hovorila o Lucasovi.

„Ako sa volá?“ snažila som sa zachovať formálny tón. Rozprávanie s ľuďmi mi nejde.

„Riot. Myslím. Alebo to bolo Rion?“ nevedela som určiť či rozpráva so mnou alebo so sebou samotnou.

„To je meno môjho kamaráta!“ pokúsila som sa zatváriť prekvapene. „Nemohli by ste mi prosím povedať kde má izbu?“ opýtala som sa s nádejou v hlase. Trochu sa nado mnou pousmiala.

„Izba 317.“

***

Prešli dve hodiny. Už som sa vzdal nádeje že príde. Zrejme tým mrknutím myslela akože: „Zabudni ty retard <3!“ abo niečo také. To by sa mi na ňu hodilo.

Hral som sa s rubíkovou kockou. Toto bolo jediné čo mi sestra dokázala zaobstarať. Keby som tu tak mal mobil.

Aj tak je to lepšie ako nič.

Zrazu sa dvere otvorili (alebo skôr vykopli) dokorán. Čakal som že to bude sestrička. Už som si ju predstavoval ako panikári: „Pred 10 minútami ste si nevzal prášky!“ Pomaly som otočil hlavu pripravený povedať nech sa ukľudní.

„504? 504, vážne?!“ začala na mňa vyskakovať malá osôbka, s batohom pomaly väčším ako ona sama. Ak by sa dalo zabíjať pohľadom, bol by som už rozmetaný na cucky. Zrazu som sa nemohol prestať usmievať.

„Ty si prišla.“ nemohol som uveriť vlastným očiam. Včera sa chovala tak divne, až som myslel že ma nenávidí.

„Samozrejme že som prišla. Predsa nenechám kamoša v štychu!“ prehovorila rozhodným hlasom. Vyzeralo to vtipne pretože mala pózu ako Superman.

„Ale najskôr…“

V sekunde mi dala facku. Šokovane som sa chytil za líce.

Čo?

Skôr ako som sa jej stihol spýtať čo to robí mi odpovedala. „Dal si mi nesprávne číslo izby! To je akože vtipné abo čo?“ nakričala na mňa zlostným hláskom. Nechápal som. Sestrička predsa hovorila niečo o izbe 504. Zrejme to bola iná izba.

Chcel som jej to vysvetliť no ona už znova natiahla ruku na ďalšiu. Pripravený na bolesť, som zavrel oči.

Pocítil som len jemné hladkanie po tvári.

Keď som sa jej pozrel do tváre, uvidel som zaslzené modré oči ktoré menili farbu na zelenú.

„Prečo si mi nič nepovedal?! Kamaráti si hovoria všetko! Nebuď taký natvrdlý. “ nechcel som aby plakala. Pokúsil som sa jej rukou zotrieť slzy, ale šlo to dosť ťažko pretože keď zmizli, nahradili ich nové.

Veľmi som tomu nechápal. No na tom nezáležalo. Jediné čo som vnímal bolo že som rozplakal pre mňa veľmi dôležitého človeka.

Každý jej vzlyk ma pichol pri srdci.

„Prepáč.“ povedal som tichým tónom a myslel som to vážne. Objal som ju aby som ju mohol pohladiť po jej kučeravých vlasoch. „Nabudúce ti to hneď poviem.“ nevedel som že môžem hovoriť takým nežným tónom.

Stále som ju hladil po vlasoch, kým sa neupokojila. Posledný krát zavzlykala, utrela si nos do rukávu. A pozrela sa na mňa rozhodným, alebo skôr opovážlivým pohľadom. Postavila sa a zatvárila sa akoby mi vyhlasovala vojnu.

„Ideme hrať šach!“ zavelila. Vytiahla z batohu ktorý stál pri dverách šachovnicu. Naposledy som hral šach proti otcovi, čo bolo asi tak pred siedmimi rokmi. Vtedy sa s ním ešte dalo vychádzať.

Ku podivu, som vyhral. Keď stratila pešiaka, šlo to s ňou dolu vodou.

Naštvane na mňa zízala. Vyzerala akoby sa mi snažila čítať myšlienky a zistiť ako som vyhral. Pohodil som vlasmi ako som to videl vo filmoch a nahodil som frajerský tón. „Nemôžem za to že som géni-“ nestihol som dopovedať lebo do mňa hodila vankúš. „Mám otras mozgu! Mohla by si sa ku mne správať aspoň chvíľu ako k pacientovi!“ zahundral som. Tá potvora na mňa vyplazila jazyk. Krútil som hlavou zatiaľ čo vyťahovala monopoly.

Tentoraz vyhrala ona. Svoje víťazstvo oslavovala "žobrácko-šťastným" tancom. Nechcem sa vyhovárať, no nabudúce budem bankár ja.

Hrali sme ešte plno hier. Návštevy som mal povolené iba na dve hodiny takže tu bola načierno. Priniesla sem fakt veľa hier. Mal som radosť keď povedala že kvôli tomu prišla neskoro.

Boli sme na posteli a hrali sme karty. Zrazu začala Jess zívať viac ako je zdravé. O minútu si ľahla na môj hrudník a povedala že mi kontroluje tep. Po chvíli zaspala. Aby som bol užitočný tak som jej hladil vlasy; chcel som tak odstrašiť nočné mory. Aspoň s takouto výhovorkou som sa obraňoval pred mojím nezadaným ja.

Zrazu sa Jess trochu pomrvila a objala ma ako maca na spanie. Nie že by mi to vadilo, len by som rád dýchal. Dal som jej bozk na vlasy. Fakt ma dosť dusila.

Napriek tomu sa mi dnes spalo zatiaľ najlepšie v mojom živote.

Aj vy sa vyspite so svojím medvedíkom xoxo. .(+∞+).