Dvaja Otaku

1. Nový chalan

Vzdychla som si. Stála som pred historickou školou ozdobenou vlajočkami. Nie, nekonala sa žiadna korunovácia, len nový školský rok. Odvrátila som pohľad od toho pekla a pozrela na mamu. Vyžívala sa v tom viac než ja. S úsmevom som sa rozlúčila a vpochodovala do školy.
Naša trieda sa len posunula o jedny dvere doľava, takže ju nebolo ťažké nájsť. Keď som išla otvoriť dvere zaváhala som. Ruku som mala na kľučke pár sekúnd ktoré mi pripadali ako večnosť. V hlave sa mi vyjavili obrazy z minulého roka. Neboli to pekné spomienky. Predtým som bola dosť živé dievča; také ktoré pozná len moja rodina. Neustále som sa smiala, chodila som pekne upravená a dávala som si pozor na to čo jem. Dnes je zo mňa úplne iný človek.
Hnedé vlasy mám strapaté, oblečenie vyťahané. Aspoň moje modré oči sú stále rovnaké. Tú farbu by som nikdy nevymenila. Pred pol rokom boli tieto oči zaliate slzami každý deň. A má to dôvod. Všetka tá šikana má dôvod ktorý sa môže zdať absurdný.

Anime.

Začalo sa to v polovici ôsmeho ročníka. Nudila som sa tak som si povedala že si pozriem seriál. Mala som chuť na nejaký z môjho detstva ale Power Rangers sa mi zdali príliš... veď viete. Spomenula som si na Naruta. Veľmi sa mi páčili súboje atď.

Pozrela som si prvý diel. Druhý diel. Tretí diel. Skončila som pri tridsiatom diely. Už mi to nepripadalo tak detské, videla som tam skryté, aj zjavné hlboké myšlienky. Počúvať japončinu bolo zvláštne, no po pár dieloch som to nevnímala. Cez víkend som si o Anime zistila viac. Veľmi sa mi páčil štýl tej kresby, príbehy, citáty, hudba... V skratke, zamilovala som si ho.

Keď som o tom povedala v škole "najlepším kamoškám", neboli veľmi nadšené. Ich obľúbenou témou boli pekní chlapci. Ukazovali mi namakaných playboyov. Nepáčili sa mi ale to bol ich štýl tak som sa im do toho neplietla. No Anime ma dosť zmenilo. Už som len nepritakala ale začala som hovoriť aj svoj vlastný názor. Samozrejme sa im to nepáčilo. Zašlo to do takého extrému že sa so mnou prestali kamarátiť (aj keď si nie som istá či sme vôbec niekedy boli naozajstné kamošky).
S triedou som predtým vychádzala dobre. No po tom incidente sa tie čaje nahnevali a poštvali po mne celú triedu. Vraj som len odporná klamárka a ohovárala som všetkých naokolo. Mali v partii aj ďalšie dievčatá ktoré im prikladali za pravdu.

Zrazu som sa stala terčom šikany a posmechu.

Ostala som sama.

Jediné čo mi ostalo bolo Anime. Povedať to rodičom by bol ten najhorší nápad. Len by som si triedu poštvala ešte viac. Som jedináčik takže som sa nemala s kým rozprávať. A takto začal môj začarovaný kruh.

Z môjho zamyslenia ma vytrhol hlas učiteľa ktorý chcel prejsť. Rýchlo som otvorila dvere. Trieda bola plná hluku. Tie dievčatá čo ma kedysi ohovárali boli už preč. Už nikto nemôže dokázať že klamali. Zanechali v triede len odpor voči mne. Poobzerala som sa po miestnosti. Rýchlo som sa usadila za prázdnu lavicu vzadu pretože učiteľ sa už pripravoval na výuku.
Stál pri ňom nejaký žiak, zrejme z vyššieho ročníka. Nevenovala som tomu pozornosť pretože som mala robotu s rospletaním slúchadiel. Keď sa mi konečne podarilo ich oddeliť zazvonilo na hodinu. Postavili sme sa. „Žiaci toto je Lucas Riot" predstavil učiteľ toho chlapca keď sme sa posadili. Nový študent mal na sebe biele slúchadlá ktoré mu kontrastovali s havraními vlasmi, ktoré mu lietali okolo hlavy a zelené oči. Aspoň myslím že boli zelené. Sedela som totiž v poslednej lavici pri okne. Povedal mu nech si niekde sadne. Zatiaľ som sa zahľadela do okna. Na strome pobehovala veverička. Zrazu sa akoby otočila smerom ku mne. Určite ma nevidela, je to náhoda. No aj tak som bola prekvapená. Mala som pocit že sa mi pozerá priamo do očí.
„..ší ma." začula som hlas blízko mňa. Od ľaku mi prebehli zimomriavky po chrbte. Pozrela som sa a vedľa mňa som videla sedieť Lucasa ako sa na mňa pozerá. Aspoň myslím že sa tak volal...

Dúfam že sa vám páči 1. kapitola. Ak chcete ďalšie dosť by mi pomohlo ak by ste mi to napísali v komentoch. Uvidíme sa :3