Dvaja Otaku

16. Výprava

Zobudila som sa. Aj keď neviem či sa to dá nazvať zobudením, keďže som nespala. Skôr som otvorila oči.

Robila som sa, že je úplne normálne ráno. Chcela som napísať správu Charliemu, no uvedomila som si že v tomto stave nemôžem napísať niekomu povzbudzujúci list.

Na poličke bolo teraz voľné miesto. Ešte včera ráno tam stálo srdce. Dnes je už v koši. Vlasy som si zaplietla do voľného vrkoča. Na kruhy pod očami som použila korektor. Usmiala som sa do zrkadla. Vyzerala som hrozne.

Keď som sa z kúpelky vrátila do izby, na posteli ma čakal veľký darček. Aha, veď ja mám narodeniny, spomenula som si. Mama by mala byť teraz v práci. Zrejme to tu nechala, pretože na mňa nemohla čakať kým sa vypracem z kúpeľne. Občiansky som si vybavila už skôr.

Šťastných 15. Stálo v lístku položenom na krabici. V krabici bola krásna sukňa áčkového strihu, broskyňovej až ružovej farby. Keď som si ju obliekla, zistila som že sa nasádza pod pupok.

Zakasala som si do nej voľnú bielu blúzku. Moje modré oči a hnedé vlasy pritom vynikli. Musela som uznať že som nevyzerala až tak zle. Dnes nebolo veľmi chladno a už som nemala obviazanú nohu tak som si to vzala do školy. Okrem sukne som dostala ešte ďalšie oblečenie, knihy a znak Shingeki no Kyojin krídiel slobody.

Na zastávke som si nemohla pomôcť a obzerala som sa či sa tu ešte neobjaví. Nikde som ho nevidela.

V škole som si sadla do prázdnej do lavice. Nebol ani v triede. Čakala som, že ešte príde uprostred nejakej hodiny. Samozrejme že ma nezaujíma. Len som zvedavá. Čakala som. Dokonca aj počas poslednej siedmej hodiny som čakala že rozrazí dvere, drzo sa ospravedlní a sadne si na svoje miesto počúvajúc príliš hlasitý metal.

Neprišiel.

Pred školou ma čakal Charlie a Sarah. Charlie mi dal nádhernú ružu a Sarah mangu.

Chvíľu sme oslavovali. Snažila som sa aby nespoznali na mne nič podozrivé. Nechcela som im vysvetľovať aká hlúpa som.

***

Na druhý deň som si dala znova tú sukňu a k tomu voľné biele tričko, na ktoré som si pripevnila odznak krídiel slobody. Vlasy som si vyžehlila a nechala rozpustené. Keď to mama uvidela, veľmi sa potešila.

Cesta do školy bola hrozne nudná a tichá. Aspoň som si mohla pustiť Audiomachine na plné pecky.

V triede sa mi vybil mobil, tak som musela počúvať tie babské reči. Nevnímala som ich poriadne kým som nepočula meno Lucas.

„Počula som že sa pobil s veľkou bandou."

„Ja som ho videla ako fajčil pred železničnou stanicou."

„Vraj ho niekto videl s fľaškou v ruke."

„Moja kamoška vravela že ho videla v bare U Zlej Sue."

„Moja zas že sa veľa bil, vraj vyzeral domlátený, ale nevie či to bol on."

„Navyše vynecháva školu."

„S takýmto prístupom ho o chvíľu vyhodia."

„Moja mama pracuje ako učiteľka, a vraj počula že ho dajú do polepšovne."

„To fakt?"

„Vraj má otca alkoholika. Možno ho dokonca dajú do decáku."

Potom sa tá päťka dala do ohovárania nového učiteľa.

Čo to dopekla robí?! Veď ho vyhodia zo škoy a možno dajú do deckého domova! Odkedy sa stal takým ignorantom? Moje srdce začalo bubnovať akoby som mala dostať infarkt. Možno ešte príde, pomyslela som si zúfalo. Počas hodín som sa neustále pozerala na dvere alebo von oknom či ho náhodou neuvidím. Dnes nám odpadla 6. hodina. Hneď ako nám povedali rozchod, vyrazila som s taškou z triedy.

Matne som si pamätala ako hovoril kde býva. Za hodinu rychlej chôdze som dorazila na miesto. Pozrela som sa do Zlatých stránok, aby som mala istotu.

Stála som pred trochu schátralým domom, s opadajúcou omietkou. Zhlboka som sa nadýchla a zaklopala na ošúchané dvere. Videla som na nich rôzne škrabance.

Čakala som tam asi 30 sekúnd, už som chcela odísť keď vtom sa dvere orvorili. Stál v nich nízky chlap s plešinou v pyžame. Nič nehovoril, len nadvihol obočie. „Dobrý deň, chcela by som sa spýtať či nie je Lucas doma." po chvíli ticha prehovoril. „Čo zasa urobil?" unavene sa spýtal. „Nič, som len kamarátka." povzdychol si. „Neviem kde je, včera sa domov nevrátil. Už sa to stalo kopukrát. Keď príde, poviem mu že si tu bola." navrhol. Pokrútila som hlavou. „Netreba, ďakujem. Dovidenia." otočila som sa.

Namierené som mala do: U Zlej Sue.

Už sa to blíži ku koncu. Otázka je: k dobrému alebo zlému?
Dúfam že sa páčilo (=-=)