Dvaja Otaku

8. V nemocnici

V panike som otvoril oči.
„Kde to som?“ povedal som si pre seba, pretože na premýšľanie ma príliš bolela hlava. 

„V nemocnici, Sherlock.“ odpovedala mi postaršia ženská.

„Môžem sa spýtať čo mi je?“ nahodil som falošný slušný tón.

“Máte otras mozgu. Je silnejší než sme čakali ale zdá sa že to zvládate. Musel to byť tvrdý úder.“ zrazu som si spomenul.

Otec. Vodka. Následná tma. „Kto ma sem priviedol?“ bol som zvedavý. Otec by to neurobil ani zatriezva.

„Chlapec menom.. John?“ hádala. „Jonathan.“ opravil som ju. Je to dobrý sused a ešte lepší kamoš. Poznáme sa už od škôlky.

„Kde je?“ opýtal som sa s nádejou v hlase že tu nezostanem sám. „Pokiaľ viem, tak hovoril že má nejakú prax ten John.“ nemal som silu na to ju opravovať.

„Ako dlho tu zostanem?“ ak tu budem trčať viac ako týždeň, tak ma trafí. „Necháme si ťa tu ešte taký týždeň.“ zamyslene odpovedala. Vzdychol som si.

S trochou šťastia tu do stredy zamrznem. Akurát mňa musia dať blízko k otvorenému oknu. Nasrane som sa položil nabok aby som mohol vidieť cez to okno. Aspoň nejaká zábava. Tá nemocnica bola postavená do tvaru ulity (?), čiže som mohol vidieť niektorých pacientov.

Tá ženská ma prerušila zo zamyslenia. „Prepáčte, ale už musím ísť. Slečna ma čaká.“ ukázala prstom na protiľahlú stranu kde som cez okno mohol vidieť veľkú hnedú hrivu. Nezaujímala ma. Radšej som presunul pohľad na jedného chlapca ktorý hral futbal na vozíku.

„Mala dosť dobre poranenú nohu. To musel byť riadny kopanec.“ hovorila si pre seba ako odchádzala.

Zrazu som spozornel.

Priblížil som pohľad na to dievča a uvidel tašku s motívom pokeballu.

Rýchlo som sa otočil. Doktorka tu už nebola. „Héj, pani doktorka!“ skríkol som. „Mám hrozné bolesti! Moja lebka mi ide puknúť! Bože tá bolesť!“ doslova som kričal z plných pľúc.

Pribehla jedna sestrička, ktorá chúďa nevedela čo má robiť. Skoro mi jej bolo ľúto.

„Kde je tá doktorka čo tu bola pred chvíľou?“ opýtal som sa už kľudným hlasom. Sestrička mi povedala že už dávno odišla. Vyhovoril som sa na to že som hladný. Už by sem tá doktorka aj tak neprišla.

Asi to nie je náš osud. S povzdychom som sa otočil na druhú stranu aby som sa mohol pozerať na moju kawaii spolužiačku.

***

Nudila som sa. Otvorila som okno pretože tu bol cítiť ten odporný pach liekov.

...oja lebka mi ide puknúť! Bože tá bolesť! Začula som Lucasov hlas.

Počula som ho.

Fakt som ho počula.

Išlo to zvonku.

Cez okno som sa poobzerala po ostatných izbách, až som ho konečne našla. Rozprával sa s nejakou peknou, vysokou a štíhlou sestričkou. Mala som také divné nutkanie ju zastreliť.

Potom som si uvedomila čo Lucas kričal.

Čo sa mu stalo? Prečo je v nemocnici?

„Lucaaas!“ snažila som sa naňho zavolať no mala som príliš slabý hlas. Klopala som na okno ako blondína, hocičo len aby sa na mňa pozrel. Už som strácala nádej, keď vtom odišla sestrička.

Ruku som mala položenú ma skle.

Nedýchala som.

Napokon sa otočil smerom ku mne.

Naše pohľady sa stretli. Pozerali sme si rovno do očí, keď sa zrazu jeho ruka pohla.

Položil ju na sklo, tak ako ja.

Vlastne sme mali ruky položené v rovnakej rovine, avšak on sa nachádzal na opačnej strane nemocnice. Vyzerali sme tak trochu ako kripli. Naše ruky sa ani nedotýkali.

No pre mňa to bolo ešte čarovnejšie ako zvyčajný dotyk rúk.

Dúfam že sa páčilo  (°×°)