Dvaja Otaku

3. Problém

Pomalým krokom som sa z jedálne premiestňovala do triedy. Na obed boli špagety ktoré chutili podivne dobre. Tentokrát zrejme neriedili kečup s vodou. 

Ten chalan vyzeral celkom milo. Bolo zvláštne že si vedľa mňa sadol. Ja totiž na väčšinu ľudí pôsobím divne. A mne zasa pripadajú ostatní umelí. Niekedy sa nad tým smejem. Možno sa so mnou Lucas skamoší. Navyše pozerá Anime. Už sa neviem dočkať keď o tom poviem Charliemu.

V škole bolo už ticho. Trvalo mi celkom dlho kým som sa naobedovala tak som dúfala že už tam tí žiaci nebudú. Nemám rada veľkú spoločnosť. To ticho prerušilo buchot. Asi niečo spadlo. „Drž p*ču ty k*kot!" začula som krik. Naša trieda bola na druhom konci chodby. Neviem z čoho som bola viac zdesená. Že ten vreskot bol počuť až sem alebo že mi ten hlas bol až pridobre známy.

Srdce mi vynechalo jeden úder. Potom zrýchlilo a bubnovalo ako o život. Pridala som do kroku. Rozbehla som sa. Keď som zadychčaná vbehla do triedy, uvidela som Lucasa ako sa bije s Royom Thomasom. Tá bitka nevyzerala veľmi dobre ani pre jedného. Nemohla som sa pohnúť. Zrazu si ma Lucas všimol. V očiach sa zračilo zdesenie. Bohužiaľ, pozrel sa na mňa v tú najnevhodnejšiu chvíľu. V chvíľke nepozornosti mu Roy vrazil do tváre počom Lucas spadol na zem. Roy neváhal a začal ho kopať.

To som už nevydržala. Nezostávalo mi nič iné len sa pred neho vrhnúť. Dostala som tvrdý kopanec (našťastie) do ruky. „Toto už prekročilo medze!" zakričala som na Thomasa. Neviem prečo som kričala. Zrejme preto lebo mi hučalo v hlave. „Drž hubu to on začal." obraňoval sa. Nevyzeral že klame. Aj na jeho tvári boli značné poranenia. Hlavne veľký monokel. Pozrela som na Lucasa ktorý bol v bezvedomí. „Choď si ošetriť zranenia a proste to nechaj tak! Učitelia si už zrejme všimli nejaký hluk." povedala som. Vedela som že už mal pár problémov v škole a po nejakom ďalšom priestupku by ho zrejme vylúčili.

„Dobre." odvrkol a pľuvol na mňa. Jeho výraz vyzeral akoby ma obviňoval. Na to som bola už zvyknutá. Radi ma obviňujú. Raz som za to skoro dostala horšiu známku zo správania.

Keď odišli podložila som Lucasovi pod hlavu tašku. Dole sme mali ošetrovňu no sama by som ho tam nedostala. Navyše, ak by sa to dozvedeli učitelia mal by z toho veľa problémov. Najmä ak tú bitku naozaj začal on. Keď som sa ujistila že pravidelne dýcha, utekala som do ošetrovne. Sestrička tu našťastie nebola. Zobrala som lekárničku a nejakú deku. V triede som mu obviazala tie najhoršie rany. Ešte som nikdy nikoho neošetrovala tak som vsadila na biológiu keď sme preberali prvú pomoc.

Po pár minútach už vyzeral celkom v pohode. „Takže ty sa rád biješ, huh?" hovorila som si pre seba. V hlave sa mi premietal jeho hlas ako nadávala, jeho výraz. Keď ho porovnám si tým čo je predo mnou: s pokojným spiacim dieťaťom, tak je to akoby som hovorila o dvoch odlišných osobách. Pripomínal mi Kouseia z Shigatsu wa Kimi no Uso. Až na to že nemal okuliare, nehral na klavíri a Kousei nenadával a nevedel sa biť. Oči mal zavreté. Ešte chvíľu som ho pozorovala, keď som si spomenula že sa mám čo učiť. Prehodila som cez neho deku. V tej chvíli som bola škole veľmi vďačná že nám dala do triedy koberec. Oprela som sa o stenu a začala sa učiť. Ukázalo sa, že základné životné procesy nie sú také zábavné ako sa zdá. Za malú chvíľu sa mi začali zatvárať oči...

***

Keď som sa prebudila, uvidela som predo mnou pár smaragdovo-zelených očí. Jeho pery sa zvlnili do úsmevu. „Tak si sa už konečne prebudila?" zmätene som sa pozrela na hodinky. „Bola som mimo iba 10 minút." usmiala som sa. „Hovoril som že si spala dlho." zaškeril sa. „Ako sa cítiš?" kývla som na jeho hlavu. „Bolo už aj horšie." zasmial sa. „Môžeš mi povedať čo sa stalo? Bol som trochu mimo." pousmial sa. „Pamätám si len ako si prišla a potom mi je už všetko hmlisté." Porozprávala som mu o tom ako som im pohrozila učiteľom, a ako som potom šla do ošetrovne.

„Som rád že sa ti nič nestalo." usmial sa. Ten úsmev som si zamilovala. Je to naozaj dobrý človek, pomyslela som si. Aj napriek všetkému čo som videla, viem že je dobrý človek. Neviem síce prečo sa pobili ale nechcem sa im do toho miešať.

„Tak to si si riadne zavaril. Teraz budeš mať v triede oveľa menej priateľov." skleslo som prehovorila.  „Stačí mi jeden." pousmial sa a mne sa do líc začala hrnúť červeň. „Pani kuchárka Lucy." zasmial sa. Jeho smiech bol nákazlivý.

V jeho blízkosti som sa cítila tak uvoľnená - sama sebou.

Po pár minútach rozprávania sme sa rozhodli ísť konečne domov. Bývame na opačných koncoch mesta tak ma odprevadil k zastávke. Mama bola nahnevaná že som prišla neskoro. Povedala som jej že som sa pozabudla keď som robila v škole projekt. Nemusí predsa vedieť že som sa zaplietla do bitky.

Keď som šla spať, videla som pred sebou nový deň spolu s čiernymi havraními vlasmi a zelenými očami.

Ak si tento príbeh niekto číta, bola by som rada keby o tom aj dal vedieť :3 Na fotkách sú postavy z mangy Ao Haru Ride ;)