Dvaja Otaku

13. Utorok

Dnes som si musel privstať. Chcel som ju znova stihnúť na zastávke. Bohužiaľ bývame na opačnom konci mesta.

Potichu som zišiel dole. Otec chrápal na gauči. Zrejme by som kvôli nemu aj tak nezaspal.

V posledných dňoch sa trochu zmenil. Keď som bol v nemocnici, dokonca za mnou prišiel. Ospravedlnil sa mi a priniesol mi mobil. Tie tri dni čo som bol doma som ho videl otvoriť iba jednu fľašu piva. Pri tých myšlienkach som sa musel usmiať a vydal sa na cestu.

Po dvoch hodinách som konečne došiel na zastávku. Čakal som. Stále neprichádzala. Po odchode autobusu ubehlo 15 minút.

Stál som tam, s perníkom na ktorom bol znak 'Ai' (láska po japonsky) asi ešte 5 minút. Zrejme dostala chrípku alebo niečo také. Pokrčil som plecami a šiel pešo do školy. Bol som trochu otrávený že som musel vstávať o štvrtej, no čo sa dá robiť.

Do školy som to stihol na druhú hodinu. Košeľu som mal celú spotenú od toho behania. Nejakým zázrakom mi učiteľ nezapísal neospravedlnenú hodinu.

Sadol som si do svojej lavice, dúfajúc že príde. No nie som to šteňa čo bez nej nevydrží ani chvíľu. Teda, aspoň ním nechcem byť.

Znudene som sa díval do okna. Bol som tak zadívaný do veveričky, až som si nevšimol že si vedľa mňa sadlo nejaké dievča.

„Ehm," odkašľalo si. Strhol som sa. Keď som sa otočil, videl som dievča s vlasmi pozvracanými od jednorožca, namachlené jak žiguli, s veľkým výstrihom až po zem, ktoré vyzeralo trochu urazene.

Po prevrátení očami prehovorilo. „Chcem sa ťa opýtať, či už to dievča odišlo zo školy."

Čo to ku..? Nechápavo som na ňu pozrel. „Myslím tú, tú... Brie.. hej, O'Brienovú."

„Prečo by mala odísť?" odpovedal som jej otázkou. Vzdychla si akoby to už hovorila tisíci ráz.

„Proste je to krava. Vadí mi, chcem aby už sakra vypadla. Pred tebou sa pretvaruje ale v skutočnosti ťa ohovára." v tom, aby som jej strelil mi zabránil fakt, že je dievča.

Tá Jess ktorú poznám by nikdy nikoho neohovárala. Možno to je potvora, ktorá nevie prehrávať, ktorá je drzá a nedôverčivá. Ale takáto nie je.

Pozrel som na ňu. V jej očiach sa zablysol strach. Neviem prečo ale mal som zrazu fakt blbú náladu. Zrejme to bolo z nej.

„Vadíš mi. Vypadni." musím povedať že tak chladný som nemusel byť.

No tá mrcha si to zaslúži. Ľutujem Jessicu. S takými harpiami by som tak dlho nevydržal. Zrazu som si uvedomil, že aj ja som bol taká, ešte horšia harpia.

Fľofla na mňa a sadla si na miesto.

***

Cestou zo školy som napísal Jess. Po pár minútach mi odpísala.

Som v nemocnici.

Zdesene som sa díval na esemesku. Keď som sa prebral z tranzu, napísal som jej a rozutekal som sa smerom k nemocnici. Od našej školy nie je tak ďaleko a nemal som čas čakať na taxík. Trvalo mi to 6 minút rýchleho behu než som sa dostal do cieľa.

Páni, pomyslel som si zatiaľ čo som sa vydýchaval. A to mám najlepšiu kondičku z ročníka.

Predtým som jej napísal kde je. Odpísala, že na zlomeninách a nárazoch. Siedme poschodie. Vedel som, že schodmi by mi to trvalo dlhšie, pretože z toho šesť-minútoveho šprintu som bol úplne vysilený. Dúfam, že to nie je vážne, premýšľal som vo výťahu.

Ruky sa mi potili. A tentokrát to nebolo z behu.

Otvoril som dvere na oddelení zlomenín.

Nevedel som ktoré dvere, tak som jej chcel znovu napísať. Niečí hlas ma vyrušil v písaní. „Lucas?" začul som tichý hlas pár metrov odo mňa. Zdvihol som pohľad.

Bola to ona.

Stála tam, mala strapaté vlasy a oblečenie zo včera. Ani jej žiarivo modré oči nedokázali prekryť tmavé kruhy pod očami. Na tvári sa jej objavil slabý úsmev.

Pozeral som na ňu ako na prízrak. Nemala by mať náhodou sádru, barlu alebo aspoň obväz? Ako to že jej nič nie je? Toto mi prebleslo hlavou na začiatku.

Po chvíli som to hodil za hlavu a vtiahol som ju do tesného objatia. Zrejme to nečakala. „Vzduch." snažila sa mi povedať slabým hlasom. Napokon som ju predsa len prepustil.

„Čo sa sta-" prerušil ma jej prst na perách. „Tichšie." zašepkala a kývla hlavou k lavičke vedľa nás, na ktorej spalo dievča, prikryté bundou. Nadvihol som obočie a nasadil nechápavý výraz. Chytila ma za ruku a zaviedla za roch.

„Tu by sme ju už nemali zobudiť." premýšľala nahlas. „Povieš mi čo sa tu deje?" vzdychla si. Nevyzerala, že je nadšená, že tu som. V očiach som je videl malé zaváhanie keď mi to povedala.

„Charlie.. zrazili ho. Sarah je jeho bývalá priateľka a moja kamarátka, takže tu s ňou počkám kým sa zobudí." objasnila mi a čakala na moju reakciu.

Bol som nasraný že tu je Charlie.

Riadne nasratý.

Jess kvôli tomu nespala a chýbala v škole. Pozrel som sa jej do očí. Ani ona zrejme nebola z neho nadšená. Nuž, dúfam že tá kamarátka stojí za to.

„Počkám tu s tebou." vyhlásil som. Nemienim ju tu nechať samú. Vyzerala trochu prekvapene, no napriek tomu s úsmevom prehovorila.

„To dúfam."