Dvaja Otaku

6. Zmena

Nemala som veľmi dobrý pocit. Lucas bol na mňa zrejme naštvaný. To ako chladne povedal 'len spolužiak'. Myslela som že sme priatelia. S Charliem sme sa dosť dlho rozprávali. Na chvíľu som na Lucasa dokonca zabudla.

„Vyzeráš inak." skonštatoval Charlie. „To dúfam. Aj ty nevyzeráš rovnako" pousmiala som sa. Pamätám si ako som sa mu pred 3 rokmi vysmievala že som vyššia než on. A on mi na to odpovedal bitkou. A ja som mu na uzmierenie vrazila do tváre. 

Teraz je o dobrých niekoľko cenťákov vyšší. Taktiež vyzerá byť oveľa svalnatejší. Alebo je to pubertou. Zvedavosť napokon zvíťazila. „Posiloval si?" spýtala som sa. „Len trochu." zamrmlal. Na jeho tvári bolo vidno že sa červená. „Niekto sa tu hanbí." poznamenala som a usmiala sa. „Pamätáš ako si vyzeral keď sme sa spoznali?" „Neviem, no viem že som vyzeral ako chlapec!" trochu naštvane odpovedal. Zasmiala som sa. Keď mama povedala že k nám príde na návštevu Charlie od vedľa, myslela som si že k nám príde dievča. Smiala som sa na tom asi hodinu keď k nám nakoniec prišiel chlapec s gameboyom a futbalkou. Prišiel aj so Sarah, ktorá bola jeho spolužiačka. Mala som ju rada.

„Naozaj sa to so Sarah už nedá napraviť?" zmenila som na vážnejšiu tému. „Podviedla ma." sucho objasnil.

„Čo?" pozerala som sa naňho s otvorenými ústami. Tá Sarah čo poznám by nikdy nikoho nepodviedla, duplom nie Charlieho. „Veď ťa ľúbila!" môj hlas zosilnel. No jeho pohľad ma umlčal. Zrejme nebol dobrý nápad rozpyplávať túto tému. Okamžite som začala rozprávať o písomke z bioly...

V reštaurácii sme boli dobrých pár hodín. O šiestej zatvárali. „Nemali by sme už ísť?" spýtala som sa o 17:45. „Mama ma totiž nemá rada neskoro vonku." prikývol. Vonku bolo dosť chladno.

„Jess." povedal. Otočila som sa. Zrazu som pred sebou len videla približujúcu sa tvár s blonďavými vlasmi. Skôr ako som sa stihla otočiť, vzal mi tvár do jeho rúk. A stalo sa to. Pobozkal ma skôr ako som stihla zareagovať. Trochu som bojovala, no napokon sa mi ho podarilo odsotiť.

,,Čo to preboha robíš?" zrevala som naňho. Na ulici nebol nikto okrem nejakého chlapa na lavičke. Zrejme bezďák.

„Nehovor mi že sa ti to nepáčilo." povedal s až obviňujúcim tónom. Zdesene som sa naňho pozrela. Toto nebol ten Charlie s kým som sa pred pár minútami rozprávala.

„Ty sa trasieš? Je ti zima?" potom čo sa na mňa pozrel mu docvaklo. „Ty sa ma bojíš? Zrejme si len v šoku." povedal trochu vľúdnejším tónom. „Neboj, zvykneš si." povedal a prístupil o krok bližšie ku mne. Vedela som čo sa teraz bude diať. No nemohla som sa pohnúť.

Krútila som hlavou. Slzy mi stekali po tvári. „Prosím nie." zašepkala som. „Čože?" zasmial sa a nahol hlavu aby ma pobozkal.

„Povedala NIE!" zvrieskol ten bezďák čo bol len pred malou chvíľkou na lavičke a vrazil mu päsťovku do tváre. Začal ho buchnátovať, až kým Charlie nespadol na zem. Ten krik mi bol povedomý. Počula som ho keď som prechádzala cez chodbu.

Predo mnou ten Charlie čo ma pred chvíľou zvádzal bol bitý, zatiaľ čo si chránil hlavu rukami.

Toto som nechcela. Nechcela som aby trpel.

„Lucas, prestaň." ale on ma nepočul. „Lucas!" teraz som už kričala. Prevrátila som očami a vrhla som sa pred Charlieho. Toto sa mi už raz stalo. No teraz som sa nebála. Schytala som pekný kopanec do nohy. Telesnú asi zajtra vynechám, pomyslela som si keď mi prešla hlavou tá bolesť. Lucas ihneď prestal.

Rýchlo som ho objala aby som si bola istá že už nebude nikomu ubližovať. „Čo si o tebe musí myslieť Naruto!" povedala som mu zatiaľ čo som bola utesnená v jeho objatí. Zasmial sa. „Prepáč že som nezasiahol skôr." jeho hlas znel tak zraniteľne. „Arigato." zašepkala som mu do ucha. Dúfam že to počul, pretože viackrát to nepoviem. Mala som preňho pripravené niečo o stalkeroch, no bola som príliš vyčerpaná na prokovokovanie.

Zrazu som si uvedomila, že mi po tvári ešte stále stekali slzy. Nechcela som aby ich videl. Pokúsila som sa ich vymazať rukou, no keď ste v objatí ide to ťažšie. „To je v poriadku." počula som ho.
„Čo?" snáď nevie čítať myšlienky? „Chceš si upraviť vlasy však? Nehovorím že sú v pohode ale zvykol som si." slabo som sa zasmiala.

„Čo s ním spravíme?" opýtala som sa zamyslene. Nestratil vedomie, no vyzeral že sa za tak krátko nepostaví. Lucas nevyzeral veľmi nadšený že sa oňho máme postarať. „Nedáme ho na lavičku?" navrhol a ukázal na lavičku. „Okej." vzdychla som si.

Keď som urobila prvý krok, pocítila som ostrú bolesť. Snažila som sa nekrívať, no nešlo mi to. Lucas si to samozrejme všimol. Už sme Charlieho potiahli do polovice cesty, no zrazu ho pustil. „Veď už len chvíľka." poháňala som ho.

„Čo-to-do-pekla-robíš?" zakričala som naňho. „Za tú nohu môžem ja. Len naprávam čo som urobil." odvrkol. Tým ma umlčal. Navyše, asi by som to pešo domov nedala.

Chvíľu sme tak šli. Asi som ťažká. „Prepáč." previnilo zamrmlal a prerušil ticho. „Čo prosím?" nadvihla som ruku k uchu a tvárila som sa že ho nepočujem. „Ty malá.." začal a ja som sa zasmiala.

Zrazu ma vyhodil do vzduchu. „Héj! Nie som decko!" naštvala som sa. Uchechtol si. Vyhodil ma do vzduchu ešte raz. Vtedy som sa poriadne nedržala, ale ako na obranu som sa ho pridržala ako kliešť. „Ahá, takže ty ma balíš?" navodil "zvádzajúci" tón. „To je obranná taktika!" obajovala som sa.

Začala som byť ospalá. Pripadala som si ako by som bola zabalená v deke z Lucasa. Už som bola v polospánku, keď som začula: „Ale obedovali ste dosť dlho." zrejme sa mi to zdalo, pomyslela som si.

Potom som už na to aj tak zabudla.

Ták a tu je 6. časť. Ani neviete aká som happy keď mi niečo napíšete v komentoch ^^. Ozaj a prepáčte tým ktorí mali Charlieho radi. :D Že je z neho taký.. ehm, no veď viete. :D