Dvaja Otaku

10. Šok

Zobudila som sa vedľa Lucasa. Čudovala som sa, že sme sa na tú posteľ zmestili obidvaja.

Budík vedľa postele ukazoval 4:54. Asi by som mala ísť. Ešte predtým než som sem prišla som povedala mame že idem prespať do kamarátky.

Keď uvidela akú horu spoločenských hier som nakladala do batohu, uverila mi a ešte mi k tomu dala koláč, nech ju ponúknem.

Nemôžem uveriť že som sa pred ním rozplakala.

Bolo to trápne. Navyše ma potom musel utešiť. Bola som sebou znechutená. Teraz si musí myslieť že som nejaká padavka. Potriasla som hlavou a pokúsila sa ztriasť tie zlé myšlienky. Tým, že budem nad tým rozmýšľať nič nezmením. Otočila som sa k Lucasovi a naskytol sa mi naozaj úžasný pohľad.

Keď spal, vyzeral vážnejšie. Napriek tomu jeho tvár ozdobil úsmev. Zrejme sa mu zdalo niečo pekné.

Pozrela som na obväz na čele.

Pobil sa? No, nebolo by to prvýkrát.

Jeho hladkú pokožku nahradilo jemné tŕstie. Havranie vlasy mu padali na jeho zavreté oči.

Potrebovala som sa ich dotknúť. Boli veľmi jemné. Vyzerali ako tie čo majú chlapci v mangách.

Odtiahla som ruku. Práve v ten moment otvoril oči a venoval mi láskavý pohľad.

„Dobré ráno?" zrejme sa dobre nevyspal. Veď sme o pol jednej ešte hrali jengu. Bolo vidno že sa tlačí do úsmevu. „Dobré ránko. Je 5 hodín, ešte môžeš spať." upokojila som ho. So spokojeným úsmevom zatvoril oči. Vstala som aby som sa mohla pobaliť. Periférnym videním som videla ako lenivo otvoril jedno oko.

„Čo to robíš?"

„Už by som mala ísť domov. Potrebujem sa pobaliť."

„Prečo tak skor-aau!" chytil sa za hlavu. Zachvátila ma panika. „Čo sa stalo? Mám zavolať sestričku?" sadla som si k nemu na posteľ. Neodpovedal. Nevšimla som si ako sa podozrivo usmial. Natiahla som k nemu ruku.

„Si v poriad-" zrazu ma pevne objal, že som sa nemohla pohnúť. Bola som uväznená v jeho objatí. Už to nevyzeralo že ho bolí hlava.

„Čo. To. Dopekla. Robíš?" práve sme ležali na posteli, zatiaľ čo on ma objímal ako nejakého tučniaka.

„Poď aj ty spať." navrhol. Tá jeho hlava fakt nie je v poriadku. „Tak ma pusť. Takto sa nedá zaspať." pokrútil hlavou. „Potom odídeš."

„Čo si malé decko?" neodpovedal, iba sa ku mne viac pritúlil. Beriem to ako súhlas.

Otrávene som zavrčala a prevalila sa na bok k jeho tvári.

S dievčaťom by sa nemalo zaobchádzať takto. Hlavne ak to robí chlapec. To preňho vážne znamenám iba nočný vankúš? Asi ma neberie ako dievča. A to som si myslela že som doňho...

Pozrela som na jeho tvár. Bolo vidno že už zaspáva. Zamyslela som sa. Mal peknú tvár, zrejme mal už plno dievčat. Aj v našej triede bol populárny predtým než sa pobil. Som zvedavá či aj ostatné takto objímal.

Nah, to je jedno, pomyslela som si a dotkla sa končekov našich nosov, čím som mu dala eskimácky bozk. Ústa sa mu skrivili do víťazného úsmevu. On nespal? Už som mu chcela povedať že som sa omylom otočila, ale sama som to považovala za blbú výhovorku. „Hej Jess," začal. Nemám rada keď mi hovorí Jess. „Nooo?"

Predtým než to povedal sa jeho oči zahľadeli do mojich. Mal taký zvláštne vážny pohľad.

„Ľúbim ťa."