Dvaja Otaku

11. Výzva

Ľubím ťa.

Tá veta sa mi v hlave prehrávala stále dookola a dookola. Od prekvapenia som zabudla zatvoriť ústa.

Jeho hlava sa váhavo priblížila k tej mojej. Zľahka sa obtrel o moje pery.

Nereagovala som. Odstúpil s hlavou a pozrel sa mi do očí. Zrejme som tam nemala žiaden výraz. Nepočítala som to ako bozk pretože som toho vôbec nebola zúčastnená.

Naklonil sa aby ma pobozkal druhýkrát, no moja ruka mu vtom zabránila. Ležali sme tam, on ma držal v objatí a ja som mu držala ruku na ústach.

Pozrel na mňa, vyzeral že premýšľal. V jeho očiach som videla beznádej. Pri tom pohľade ma pichlo u srdca. No videla som ľudí, ktorí sa často takto pretvarovali.

„Vydrž chvíľu." to boli moje prvé slová odvtedy čo sa mi vyznal. „Potrebujem popremýšľať." mlčky prikývol, pustil ma a prevrátil sa na druhý bok.

Čumela som do stropu. Nechápala som tomu. Veď sme sa len nedávno spoznali. Taktiež ho až tak nepoznám aby som mu mohla plne dôverovať. Čo keď to hovorí preto aby ma zbalil? Za chvíľu budem mať 15, toto je na mňa príliš skorý vek. On má už 15 tak ho to možno netrápi. Možno to takto spravil už kopukrát.

Veď ktorá by mu nepodľahla...

„Neverím ti." úprimne som povedala. Vedela som že nespal, napriek tomu chvíľu neodpovedal. Pomaly sa otočil.

V očiach mal sebaistý pohľad. „Tak ťa presvedčím." odpovedal. Jeho hlas znel akoby mi vyhlasoval vojnu. Čo asi práve urobil. „Za týždeň." dodal.

Bola som trochu šokovaná. Čakala som že ma začne obviňovať, že bude naštvaný ale toto som nečakala. Zrejme to myslí vážne. V tom prípade, to budem brať vážne aj ja. Prikývla som.

„Poďme spať." navrhla som a otočila som sa chrbtom k nemu. Nevidela som, no vedela že je otočený smerom ku mne. Z jeho pohľadu som začala byť nervózna. Takto nezaspím.

Vzdychla som si. Natiahla som za seba ruku. Zrazu som cítila dotyk tej jeho. Pritiahla som si ju k telu. Po chvíli som upadla do bezsenného spánku.

***

Keď som zobudila, budík už ukazoval 8:22. Sakra, zanadávala som si v duchu. O 8:30 sa ide raňajkovať. Keď skontrolujú izbu, som v háji. Návštevy po 22. hodine nie sú povolené.

„Vstávaj." štuchla som do Lucasa. Hodila som doň vankúš. Žiadna reakcia. Zrazu ma niečo napadlo.

Možno som bola decko, no bolo mi to jedno. Odhrnula som perinu a uvidela bosé nohy. Šialene som sa usmiala. Trochu som ich pošteklila a pozrela som sa na jeho výraz. Stále simuloval spánok.

Chcel si to, zlovolne som si pomyslela zatiaľ čo som brala čiernu fixku zo stolíka. Nahla som sa k jeho tvári. „Si hore?" stále simuloval. Naštvala som sa a začala mu tam kresliť veľké fúzy. Po tomto by sa už mal zobudiť.

Vyzeral trochu ako mŕtvola. Zrazu ma napadla hrozná myšlienka o infarkte. Viem, že ho dostávajú starší ľudia, no vždy existujú výnimky. Rýchlo som odhrnula perinu a priložila ucho k hrudníku. Počula som pravidelný buchot srdca. Vydýchla som si. Iba spí ako drevo.

Ticho prerušilo klopkanie podpätkov a podlahu. Doriti! Musela to byť sestrička. Nemala som čas na premýšľanie. V rýchlosti som sa skryla pod posteľ.

Zrazu ten zvuk prestal. Zrejme zašla do vedľajšej izby. V momente som sa skryla do skrine. A dobre že som tak spravila pretože o chvíľu sa tu otvorili dvere. Cez malú škáru som videla ako sem prišla sestrička. Bola to tá s ktorou sa včera rozprával.

„Vstávať, vstávať zlatko!" zavelila vysokým hlasom. Keď Lucas neodpovedal, blonďatá hlava sa naštvala. Podišla k nemu, no keď si uvedomila že rozprávala k tínedžerovi a nie k nejakému decku, zachichotala sa. Alebo to bolo vďaka mojím umeleckým fúzom.

Cez škáru na dverách som mohla vidieť ako nahla hlavu k tej jeho. Tá suka! pomyslela som si keď ho pobozkala na čelo. No to nebolo všetko.
Zrazu sa nahla k jeho ústam. Čo?

To si tá krava myslí že je Lucas Snehulienka abo čo?

Zhnusene som sa dívala ako tá štetka pobozkala môjho Lucasa. Počkať.. môjho? Divila som sa aká som zrazu majetnícka. Jej bozk zafungoval. Lucas sa prebudil.

„No konečne zlatko." nahodila zvodný tón. Zdá sa mi to alebo mu naschvál ukazuje svoje prednosti? Videla som ako sa nahýnala pred jejo tvár. Toto je nemocnica a nie bordel! Chcela som zakričať.

Našťastie to naňho nezabralo. Trochu zmätene sa poobzeral po izbe. Zrejme to vyzeralo že som odišla, pretože môj batoh som uložila do skrine.

Sestričke Štetke sa zrejme nepáčilo že jej Lucas nevenoval pozornosť. „Nebolí ťa hlávka?" našpúlila pery a začala Lucasovi mastiť vlasy svojou odpornou rukou.

Pobozkala ho na hlavu. „Teraz ti už zaručene bude lepšie." ten koketný tón ma hrozne otravoval. Zrejme budem nahradená týmto sprostým dievčaťom. Nechcela som sa na to pozerať.

No Lucas nevyzeral že by ho zaujímala.

„Si otravná." chladne odpovedal. Ja a Štetka sme mali otvorené ústa dokorán.

Ešte nikdy som ho nevidela sa baviť takto s dievčaťom. Vlastne, ešte nikdy som ho nevidela rozprávať sa s nejakým iným dievčaťom.

No Štetka sa nevzdávala. Natiahla k nemu ruku.

„Čo sa ti stalo zlatko?" on ruku odstrčil.

„Proste nemám záujem, zlatko." odpovedal s ešte chladnejším výrazom na tvári a vstal z postele.

Zrejme sa dobre nevyspal. Ešte dobre že som ho ja nezobudila. Zrazu sa k nej otočil. „Oh a vlastne," v očiach Štetky sa zračila nádej. „Nevidela si tu niekde prechádzať dievča s tmavomodrou mikinou a taškou s pokeballom? Bola bruneta." srdce mi vynechalo jeden úder. „Choď do p*če!" odvrkla a odkráčala z izby na svojich 10-centimetrových opätkoch.

V miestnosti bolo na stene zrkadlo. Keď prechádzal a uvidel svoj odraz, zanadával. „Tá potvora!" usmial sa a šiel do zrejme do kúpeľne ktorá je na chdobe. To bola moja šanca. Vzala som batoh a utekala von.

***

Keď som sa dostala domov, mama sa ma spýtala ako bolo u kamarátky. Neznášam klamanie, ale moja mama patrí medzi tie, ktoré by neakceptovali noc strávenú s chlapcom v jednej miestnosti. Tobôž nie v jednej posteli.

Cez víkend som sa ešte trochu poučila. Snažila som sa, no nemohla som sa sústrediť. V hlave som mala stále len toho chlapca, ktorý mi ako prvý povedal ľúbim ťa.