Toto ráno bolo iné ako zvyčajne. Vstala som a usmiala sa. To bol prvý bod pri nezvyčajnom ráne. Obvykle sa usmievam iba cez víkend. Neriešila som to. Človek si zvyčajne nevšimne či sa usmieva keď vstane. Mojou tradíciou bol e-mail ktorý som posielala vždy potom ako som si dala rozcvičku. No tentokrát bola téma listu iná. Normálne som mu napísala somariny typu: Mám sa super, škola je fajn...
No dnes to bolo inak.
„Kon'nichiwaaa Charlie, dúfam že si sa už uzmieril s frajerkou. Aspoň dúfam že existuje :P Ako sa máme? Ja sa mám super. Už som sa skamošila s novým žiakom. Zrejme je tiež otaku ^^. Priprav sa, bo keď prídeš tak na teba čaká šachový majster :D (tým myslím mňa :D). Bola by som rada keby si priviedol Sarah, už sme sa dlho nevideli (teda až sa nebudete hádať). Uvidíme sa o týždeň, Jess."
Poslala som správu, pozrela na hodiny a premýšľala či stihnem pozrieť nový diel One Piece. Mala som ešte dvadsať minút, to by sa mi neoplatilo pozrieť. Šla som do kúpeľky si umyť zuby. Pozrela som sa do zrkadla. Vlasy som mala strapaté, kruhy pod očami mi žiarili viac ako žlté zuby. Rozmýšľala som ako dlho to bolo keď som si vyberala čo si obliecť. Teraz si vezmem to prvé, čo mi príde pod ruku. Na poličke som mala maskaru a mamin korektor. S váhaním som odišla z kúpeľne.
***
Autobus meškal takže som utekala do školy ako o život. Ostatní mali školu na háku, niektorí ju dokonca vynechali. Len ja ako taký idiot som utekala cez celú ulicu. Do triedy som prišla až po zvonení. Ospravedlnila som sa učiteľovi, ktorý mi napriek bezchybnému správaniu zapísal neospravedlnenú hodinu. Rýchlo som si sadla do lavice. Vedľa mňa už sedel Lucas, ktorý sa zdal že nevnímal okolie. Až sem som mohla počuť hudbu z jeho slúchadiel.
„Ehm,ehm." zakašľala som a pokúsila sa ho vykopnúť z tranzu. On nič. Trochu som ho šťuchla lakťom. Zase nič. Žeby spal s otvorenými očami? Možno som ho nejak naštvala? Poza neho som si všimla jedno dievča ako na neho žmurká, hádže doňho papieriky a volá naňho. Videla som ho ako prevrátil očami. Takže on nie je mimo! To som sa naštvala. Vytiahla som jedno slúchadlo a zašepkala mu do ucha: „Ak mi do piatich sekúnd nepovieš ahoj, tvoja noha zažije väčšiu bolesť než samotné peklo." snažila som sa aby to znelo nebezpečne no on sa len na mňa (až úchylácky) pozrel a usmial.
***
„Nemusela si byť až taká tvrdá." povedal s bolesťou v tvári zatiaľ čo si šúchal nohu. Pamätám si ešte časy keď som dupala po nohách chalanom ktorí ma otravovali. Ja som sa len usmiala. „Buď chlap! Môžeš si za to sám." dodala som s odutou tvárou. „Keď ty si vyzerala tak roztomilo keď si sa snažila upútať moju pozornosť." zaškeril sa a spravil namyslený fejs. Dupla som mu po druhej nohe. „Au! Toto nie je vôbec kawaii!" zreval. „Ups, nevidela som ťa sorry." zasmiala som sa a zatvárila sa ako tí šikanisti vo filmoch.
„Ty jedna malá.." zasipel od bolesti. „Chceš diskriminovať malých?" zatvárila som sa ublížene. Odmalička som bola menšia ako ostatný, narozdiel od neho ktorý vyzeral ako basketbalista. „Poď sem Murmur!" zasmial sa, objal ma a točil ma dookola. Všetci v triede na nás čumeli. „Čo ti šibe? Daj ma dolu, nie som decko!" kričala som naňho. On neprestával, len sa smial. „Okej, okej. Prepáč, len ma daj dole." už som vyzerala ako naozaj malé decko. Celkom som sa čudovala že po tých zraneniach z bitky ma môže uniesť. Keď ma dal konečne dole, zatváril sa akoby... sklamane. „Kúp si bábiku." hovorila som zatiaľ čo sa mi točila hlava. Práve zazvonilo. Pokúsila som sa dostať na miesto, no aj keď som robila čo som mohla, vyzerala som ako opitá. „Toto ti nezabudnem." sipla som mu do ucha keď sa ma učiteľ spýtal čo to tu predvádzam.
Deň prebiehal dobre až na neočakávanú písomku z biológie. Veď bol iba druhý týždeň školy! Kto by dával teraz písomku? Nevedela som skoro nič. Narozdiel od Lucasa. On mal vyplnený papier medzi prvými. Keď sa len tak pozrel na môj papier vyzeral celkom dosť prekvapene. Zrejme mal taký ideál že keď si škaredý tak by si mal byť aj múdry. Zahľadela som sa naňho prosebným pohľadom. Usmial sa na mňa. No tentoraz to nebol ten zákerácky úsmev, skôr naopak. Za pár minút som s jeho pomocou mala vyplnený celý papier. Učiteľ nás pristihol pretože normálne pri mne nikto nesedel a nemala som od koho opisovať. Taktiež som patrila medzi tých šprtov triedy. Po hodine som sa Lucasovi poďakovala niekoľkokrát.
No cez deň sa dialo niečo čudné. Roy a jeho partia zrejme povedali každému o tej bitke. Nemala som z toho dobrý pocit. Neviem prečo, ale cítila som sa vinná.
Keď som sa na to spýtala Lucasa, zatváril sa ako I don't give a shit. Dúfam že je to pravda. Viem že to nie je také ľahké byť sám. Rozhodla som sa že tu budem vždy pri ňom aby sa necítil sám. Keď o tom takto premýšľam, možno to je moja sebeckosť čo to hovorí. Ja predsa tiež nechcem byť sama.
Tak, dnešná časť bola dlhšia. Písala by som aj ďalej ale pripadalo mi to príliš dlhé. Dúfam že sa páči :)
أنت تقرأ
Dvaja Otaku
عشوائيJess je 14ročný otaku. Je tak trochu introvert ale v skutočnosti je to veselé dievča. Čo sa stane keď si k nej prisadne nový chalan ktorý má taktiež rád anime? Optimistický Lucas to veru nebude mať ľahké... Je to môj prvý príbeh. Nedávno som si ho p...
