Dvaja Otaku

12. Pondelok

Lucas nebol v škole celý týždeň. Prišla som za ním trikrát aby som mu doniesla úlohy, no z toho dvakrát spal. V škole bola dosť nuda. Avšak, bola tu nejaká zmena. Spolužiaci mi už nevenovali nevraživé pohľady, dokonca keď mi spadlo pero tak mi ho jeden spolužiak pozdvihol.

Už bol pondelok. Dnešné ráno bolo normálne, s tým rozdielom že som nenapísala Charliemu. Ani som nemala náladu skontrolovať si e-mailovú schránku, nechcela som si skaziť deň.

Dnes som sa taktiež pokúsila obliecť slušne. Dala som si na seba dlhé tričko s nápisom: I'm not Otaku, I'm Otacoool a legíny. Naniesla som na seba maskaru a vyžehlené vlasy som si vyčesala do hora.

Dnes som stíhala, tak som si dala do uší slúchadlá a pustila na plné pecky Two Steps From Hell.

Na zastávke ma čosi čakalo: a nie, nebol to autobus.

Videla som čiernovlasého chalana ako predo mnou stojí a nedrží kyticu plnú kvetov. V rukách držal malý kaktus ktorý mal na sebe ešte menšie kvietky. Podozrivo som sa na Lucasa pozrela.

Odkiaľ sakra vie že mám najradšej kaktusy? VytiaMilá som si slúchadlá z uší aby som nekričala. „Čo to preboha robíš?“ opýtala som sa ho tichým hlasom. „Dávam ti kaktus, nevidíš?“ odpovedal mi akoby som bola idiot.

Nadvihla som obočie. „Dokazujem ti svoju lásku kaktusom. Je na tom niečo zlé?“ odvrkol. Vzdychla som si. Snažila som sa zamaskovať jemné začervenanie sa.

Nie, nebolo na tom nič zlé. Vlastne som bola veľmi šťastná (samozrejme, že som to nedala najavo). Poďakovala som mu a vzala si môj darček.

Počas cesty autobusom som sa ho spýtala čo má vo štvrtok. „Mám brigádu, prečo?“

„Len tak.“ pokrčila som ramenami. Vlastne, v ten deň mám narodeniny a chcela som ich oslavovať s ním no nič sa nedá robiť. Nemôže predsa len tak vynechať prácu.

V škole som mala službu ja. Napriek tomu mi Lucas pomáhal so všetkými vecami. Zmýval tabuľu, zrovnával lavice, nosil atlasy. Aspoň kvety som mohla polievať. Keď som sa naňho tak pozerala, uvažovala som či to myslí až tak vážne.

Cítila som sa zle, keď sa o mňa tak zaujímal a ja som o ňom vedela toľko málo. Na voľnej hodine som sa ho opýtala niečo o jej rodine. Nevyzeral veľmi nadšene no napriek tomu odpovedal.

„Som jedináčik. Ale mal som mladšieho brata. Už sa na to nepamätám pretože som mal vtedy iba 2 roky. Zomrel pri pôrode. Mama nás opustila. Neviem prečo ale mám pocit že to má niečo spoločné so smrťou môjho brata. Kvôli tomu začal môj otec piť.“ to bolo viac než som čakala. Bolo mi ho ľúto. Začala som sa ho pýtať viac o jeho živote.

Zistila som že ako malý mal škrečka, no mal veľmi rád psy tak ho pomenoval Pes. Raz keď sa mu stratil a hľadal ho, každý sa čudoval že sa mu stratil pes keď na obrázku bol škrečok.

V škole bol riadny bitkár. „Nečudujem sa.“ zasmiala som sa. Trochu zvážnel. „Myslím to vážne. Bol som riadne hovädo. Vynechával som školu, fajčil som.. dokonca som aj šikanoval. Nie som na to pyšný.“ povedal. Trochu ma to zasiahlo. Šikanovali ma čiže viem aké to je. Vždy som cítila voči šikanistom odpor. A zrazu mi hrozne dôležitý človek povie že šikanoval ostatných?

Rozhodla som sa to hodiť za hlavu. Nikto nie je perfektný. Hlavné je, že už s tým prestal.

Zvyšok dňa bol fajn, teda až na obed. Bola pečeň. Ten piesok v hrdle sa nedal prehltnúť. Lucas začal tiež chodiť na obedy no toto nebolo veľmi milé privítanie. Ďalej sa nič také zlé nestalo.

Aspoň som si to myslela.

***

Večer som si skontrolovala schránku. Mala som niekoľko e-mailov. Väčšina bola od Charlieho, už mi jo začínalo byť ľúto. No medzi nimi bol jeden čo ma zaujal, od Sarah Dickens.

Rýchlo som ho otvorila.

Milá Jessica,
už sme si dosť dlho nepísali. Je mi celkom blbé ti písať teraz, no nezvládam to. S Charliem sme sa rozišli. Povedal že ma nemiluje atď., nechce sa mi to rozoberať. No dnes keď som šla za ním domov pre druhú šancu, nebol tam. Skúsila som školu, brigádu... Pýtala som sa jeho rodičov no ani oni nevedeli kde je. Vraj ťa šiel navštíviť. Je u teba? Prosím čo najrýchlejšie odpíš.
Sarah.

Všimla som si od nej ďalší mail, ktorý poslala len pred hodinou.

Jess, Charlie je v nemocnici vo vašom meste. Zrazilo ho auto. Čakám tu už niekoľko hodín, no stále sa neprebral. Príď čo najrýchlejšie!

Nemohla som myslieť na nič iné len na to ako sa tam dostať čo najrýchlejšie. Schytila som kabelku, mama mala nočnú tak som nechala odkaz na stolíku a utekala som na autobusovú zastávku.

Keď som konečne došla do nemocnice, uvidela som tam Sarah. Mala červené oči od plakania a kruhy pod nimi. Zrejme sa fakt dlho nevyspala. Keď ma uvidela, rýchlo ma objala. Nevidela som, ju no vďaka jej lasu som vedela že začína znova plakať. „Ďakujem že si prišla.“ povedala s plačlivým hlasom.

Pohladila som ju po chrbáte. „Neboj, on sa z toho dostane.“ povedala som s povzbudzujúcim úsmevom na tvári ktorý nemohla vidieť.

Nechcela som ho vidieť.

No teraz som nemala na výber.

Páni som tak rada že to už toľkí čítate (^×^) dúfam že sa páči :3
PS: originálny názov no nie? :D