Dvaja Otaku

7. Odvoz

Pomaly mi už začali oťažievať ruky. Toto je malé mesto čiže autobus tu chodí dokopy dvakrát denne. A pochybujem že to stihnem. Všimol, že pravidelne dýcha a vzdychol som si. Musím uznať že mala dosť vyčerpávajúci deň.

Keď som ich čakal pred reštauráciou, myslel som že to bude len chvíľka. „Ale obedovali ste dosť dlho." zamrmlal som si pre seba. No vážne, kto obeduje jednu rybu 5 hodín? Čakal som v tej zime celú večnosť. Mal som dosť riadne nervy. No musel som sa uistiť, že sa nič nestane. Nechcem si ani predstaviť čo by sa stalo keby som tam nebol.

No aj to čo si Idiot dovolil bolo dosť. Myšlienka, že by som sa otočil a išiel ho dokopať k smrti sa mi zdala stále reálnejšia a reálnejšia. Divím sa, že som sa tak udržal keď som uvidel ako ju... Jessika sa mi pomrvila v rukách. Uvedomil som si že z tej zlosti som ju držal silnejšie akoby som mal. Vedel som že ju už dlho takto neponesiem. Našťastie som uvidel lavičku. Bol som celkom rád že na tejto ulici nebolo veľa ľudí. Nechcem aby ma považovali za nejakého úchyláka.

Položil som ju na lavičku, pričom som si dal pozor aby som ju nezobudil. Vydýchol som si. Keby bola hora, určite by som ju podpichol o tom koľko porcií obedu si dnes dala. No keď som sa pozrel vedľa, videl som len spiacu bábiku. Vyzerala ako z porcelánu, až som nechápal, ako som si ju mohol len tak nedbalo hádzať. Moja ruka sa pohla smerom k jej tvári. Keď som ju pohladil, jej pokožka bola veľmi jemná.

Zrazu som sa zastavil. K*rva čo som to za úchyláka?! Ihneď som sa postavil, rozhodnutý ju zobrať domov.

Jej dom som našťastie poznal. Medzi rečou raz povedala kde býva. Vyzeral veľko, no napriek tomu útulne. „Hej." pokúsil som sa ju zobudiť ľahkým pohojdaním. Stál som pred jej vchodovými dverami. Otvorila svoje modré oči, ktoré boli trochu lesklé. Dúfam že neplakala. Zrejme ju bolela noha. V tom momente som si fakt chcel dať facku.

„Lucas?" znelo to skôr akoby si to hovorila pre seba. Pomaly natiahla krk a pozrela sa mi do tváre.

V jej očiach sa zjavil šok. „Áááá!" zvrieskla (alebo skôr zapišťala). Zľakla sa tak veľmi, že som mal problém ju udržať na rukách.

„Čo to k.. do pekla robíš?!" neviem kto bol vo väčšom šoku. Či ona alebo ja. To je môj ksicht vážne taký zlý?

Keď sa spamätala, zatvárila sa tak obviňujúco. Aha, takže som teraz na vine neviem-čoho ja. Super. „Si v pohode?" opýtal som sa jej znova pomalým hlasom, a dal som si pozor aby som dobre artikuloval. Čakal som nejakú poznámku typu: Nie som idiot. Alebo: Ja som ale ty zrejme nie.

No jej reakcia bola šokujúca. Zčervenala, prikývla a utekala do domu, pričom vytiahla kľúče nadprirodzenou rýchlosťou. Samozrejme nezabudla tresnúť dverami. Žiadne čau alebo dobrú noc. Čo je to s ňou? Možno je ešte v šoku z Charlieho chovania. Alebo žeby som niečo urobil? Nechápavo som pokrútil hlavou a pozrel na hodinky. 19:02. Posiloval som viac ako hodinu.

Keď som sa na ceste domov obzrel na jej dom, uvidel som hnedú hrivu ako sa skrýva za závesom. Zamával som jej aby vedela že ju vidím. Svetlo sa v izbe zhaslo, no ja som aj tak vedel že ma pozoruje.

O-ia-su-mi. Naznačil som jej perami. Neviem či tomu rozumela. Zrejme nie keďže sa z druhej strany nič neozývalo. Alebo je len naštvaná. Otočil som sa na odchod.

„Oiasumi!" počul som zakričať ten najsladší hlas na svete. Keď som sa otočil, uvidel som len ako sa zatvára okno. Usmial som sa. Idiot, pomyslel som si.

Keď som došiel domov, bolo už 22:08. Potichu som otvoril dvere, dúfajúc že bude spať. Bohužiaľ pozeral reprízu futbalu. „Kde si sa toľko flákal?" prehovoril hlas z gauča. Zozadu som videl len jeho plešinu. „Bol som v škole." pokúšal som sa odpovedať v kľude.

„KLAMEŠ!" Takže znova pil, pomyslel som si. „TY JEDNO SK*RVENÉ NEVĎAČNÉ DECKO!" Toto sa neskončí dobre.

To boli moje posledné myšlienky predtým než ma zasiahla fľaša vodky.

***

Vzdychla som si. Idiot, začala som s narážkami na seba. Tvárila som sa ako hlupaňa. To on za to mohol! Vzpieral sa vo mne jeden hlas. To vlastne je čiastočne pravda.

Mala som krásny sen plný havraních vlasov. Zrazu som sa zobudila a predo mnou bol Lucas.

Bola som dosť šokovaná.
A on za to mohol že bol v tvojom sne?

Ako som mala na to reagovať?
No kričať si fakt nemusela.

Plus, mal ma v náručí.
Pretože si nebola schopná chôdze.

Skoro ma zhodil.
Pretože si rozhadzovala rukami ako malé decko.

Ešte k tomu sa spýtal či som v pohode. Ako retardovi!
Veď si aj tak hneď utekala domov ako retard.

Pretože som bola červená ako paradajka.
Čo nie je jeho chyba.

Ten vnútorný monológ mi nepomáhal. Keď som prišla do izby (alebo skôr doplazila) a pozrela som naňho cez okno, zazrel ma a zamával mi. Bolo to tak trápne! Musí si myslieť že som stalker.

Zhasla som svetlo aby si myslel že spím. Keď som vykukla spoza parapetu, videla som ako hľadí smerom sem. Jeho ústa sa hýbali.

„O..ia..su..ni..?" pokúšala som sa čítať z pier. Zrazu mi svitlo. Oiasumi.

„Oiasumi!" otvorila som okno a zakričala z celej sily. Ihneď som to oľutovala. Keď som videla ako pomaly otáča hlavu, rýchlo som zabuchla okno.

Premýšľala som taktiež nad Charliem. Z jednej chvíle sa zmenil na úplného idiota. A ja som sa nechala tak oblbnúť. Ešte k tomu to bol môj prvý bozk.

Keď som tu tak sedela a rozmýšľala aký som debil, došlo mi že sa mám učiť. Musím si opraviť tú dvojku z biológie. Ten idiot mi povedal niektoré zlé odpovede. Bohužiaľ som zaspala skôr ako som si prečítala druhú látku.

***

Ráno som si uvedomila že je sobota a že nemám školu. Noha ma ešte bolela, tak som sa rozhodla zájsť do lekára, nech mi dá ospravedlnienku na telesnú. Náš telocvikár nás nikdy neospravedlní bez lekárovej pečiatky, ani keby ste mu rovno pred nosom odpadli.

Keď som bola u doktorky, musela si na chvíľu odbehnúť pretože mala jeden súrny prípad. Niekto vraj mal vážne poranenie hlavy. Hovorila že vraj od fľaše. Kým som na ňu čakala, premýšľala som kde ten idiot je a čo teraz robí...

Dnes je kapitola dosť dlhá. :3 dúfam že sa páčilo (^•^)